Kurátorka: Kristína Hermanová Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí Otvorenie výstavy: piatok 10. marca 2023 o 17 h Trvanie výstavy: 11. 3. 2023 – 22. 7. 2023
Satelitom dočasne rozširujúcim stálu expozíciu Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila, ktorá je venovaná tematike rodu, je výstava Martiny Chudej.
Inštalácia Prespanka Martiny Chudej je vyrovnaním sa s osobnou skúsenosťou s tehotenstvom. Zmiešané pocity, zodpovednosť, blízkosť a intimita, spojenie, meniace sa fyzické telo, rastúci strach. Martina v inštalácii pracuje so staršími materiálmi, ktoré recykluje. Nevyberá si ich kvôli estetickým kvalitám, ale kvôli odkazom z minulosti, ktoré v sebe nesú – pre jej dielo je podstatný práve ich predchádzajúci život. Posteľ a textílie zo starých páperových perín a vankúšov nesú stopy prítomnosti tiel – na plátnach sa objavujú škvrny a fľaky od rôznych sekrétov ľudského tela. Tieto „mapy“, dokonale fungujúce ako symbol a obraz sám osebe, sú podkladom pre maľby fragmentov ľudského tela, meniaceho sa a zraniteľného. Malieb je deväť; majú kruhový formát a ich rozmer z obrazu na obraz rastie, čím autorka jasne rámcuje nosnú tému diela – tehotenstvo.
Inštalácia Prespanka je vo viacerých smeroch atypickým vybočením z tvorby Martiny Chudej. Po formálnej stránke, kde sa väčšina jej diel radí do oblasti umenia mediálneho a intermediálneho charakteru – s použitím najnovších technológií, cez videá, performance až po inštalácie s hyperrealistickými sochárskymi objektmi – sa obracia ku klasickej maľbe, i keď na neklasický podklad. Akoby vyrovnanie sa so zážitkom, ktorý okrem duše poznačí aj fyzické telo, vyžadovalo jemnejší, osobnejší a rukodielny prístup. Častá orientácia autorky na celospoločenské témy, ktoré v dielach často komentuje feministicky orientovaným, kritickým až podvratným tónom, v inštalácií Prespanka ustupuje osobnej téme.
V kontexte expozície Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila otvára ďalšie otázky spojené s tematikou rodu a ukazuje možnosti, ako sa umenie môže dotýkať čisto ženskej traumatizujúcej témy, akou je „neúspešné“ tehotenstvo.
Martina Chudá (1990) vyštudovala odevný dizajn na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, Animáciu výtvarného umenia na Pedagogickej fakulte TRUNI v Trnave, a Učiteľstvo výtvarného umenia na UK v Bratislave. Vystavovala na viacerých kolektívnych výstavách (napr. Pamäť textilu, Galéria UMELKA, Bratislava, (2015); Textile Art of Today, Bratislava, Poprad, Bielsko-Biala, Györ, Uherské Hradište (2015 – 2017); Podoby slobody, NG Nitra (2019); a i.); na výstavách ako súčasť umeleckej dvojice s Petrom Lančaričom (Amateri.art , Galéria Výklad, Trnava (2017); Kým nás ___ nerozdelí, NG – Galéria mladých, Nitra (2018)); či na samostatných výstavách (Kamufláž, Galéria Výklad, Trnava (2016); Beautyfixion, Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica (2022) , Databody, A7 Gallery, Banská Bystrica (2022), a i.). Od roku 2015 je členkou Slovenskej výtvarnej únie / združenia textilných výtvarníkov TXT, od roku 2018 je súčasťou organizačného tímu nezávislej Galérie Výklad na pešej zóne v Trnave. Žije a tvorí v Trnave.
Kurátorka: Kristína Hermanová Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí Otvorenie výstavy: utorok 22. novembra 2022 o 17 h Trvanie výstavy: 23. 11. 2022 – 28. 2. 2023
Satelitom dočasne rozširujúcim stálu expozíciu Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila, ktorá je venovaná tematike rodu, je výstava Ivany Šátekovej.
Na súčasnej slovenskej scéne patrí Ivana k výrazným osobnostiam. Vo svojich dielach prináša ostrú kritiku a iróniu. Priamočiare vyjadrenie kritického názoru na stav spoločnosti nebýva obvyklou stratégiou výtvarných umelcov, takisto humor je na slovenskej výtvarnej scéne pomerne ojedinelým prvkom.
Ivana Šáteková sa dlhodobo zaoberá skúmaním našej národnej mentality, bez pátosu pomenúva to, o čom si myslí, že je našim národným folklórom. Aktuálnejšími než legendárna pohostinnosť, zbožnosť či skromnosť sa javia alkoholizmus, malosť, či frustrácia. Za uplynuté roky sa autorka postupne posunula od komentovania k aktivizmu – svojimi dielami v súčasnosti názorovo aj materiálne podporuje LGBTI+ komunitu.
Vo svojich aktuálnych dielach sa venuje úlohe a postaveniu ženy; nepracuje však s vnútornou intimitou, ale príznačne spracováva spoločenské témy. Vo vizuálnom jazyku folklóru, s použitím techniky vyšívania na staré autentické obrusy a utierky, ponúka výtvarné reflexie nerovnosti medzi mužom a ženou.
Vystavený vyšívaný obrus s názvom Woman at work je „zdobený“ výjavmi zo života ženy. Ide o scény ženskej práce – kopanie na poli, zarezanie sliepky či ťahanie opitého muža z krčmy. K týmto „tradičným“ ženským činnostiam Ivana pridáva aj scény z 21. storočia, napr. žena sediaca na fit lopte, pracujúca na notebooku; a tiež činnosti, ktoré bežne patria k prácam typicky vnímaným ako „mužské“ – kosenie, rezanie motorvou pílou, vŕtanie, a pod. Vymenovávaním ženských povinností v domácnosti aj mimo nej, Ivana Šáteková prispieva do expozície Nežná sila, kde sa viackrát objavuje tematizovanie stereotypne vnímaného mužsko-ženského sveta a rodovo rozdelené úlohy. Autorka tiež otvára tému ženskej neplatenej práce a jej hodnoty v porovnaní s ľahko vyjadriteťnou hodnotou práce v zamestnaní – výškou platu. Levitujúci stôl s obrusom je možné obchádzať stále dokola, čo evokuje stupňujúcu sa rýchlosť v nekonečnom kolotoči každodennosti: vyprevadiť deti do školy, zavesiť bielizeň, navariť, porýľovať, stiahnuť zajaca z kože, umyť záchod, doniesť vodu… a tak stále dokola.
V dielach Naše, Neznesiteľná tažkosť bytia a Opekačka je žena objektom, podriadená vyššie postaveným jedincom či inštitú ciám. Vo všetkých zobrazených situáciách, aj v tých zo súčasného prostredia, je zobra zovaná žena oblečená vždy v ľudovom kroji. Tento kontrast môže byť chápaný ako meta fora postavenia ženy, ktoré sa za posledné stáročia vo svojej hlbokej podstate nezmenilo. V našom patriarchálnom svete žena naďalej zostáva tým „slabším pohlavím“, menejcenným človekom.
Ivana Šáteková (*1984) je absolventka VŠVU v Bratislave. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award, a v roku 2014 jej bola udelená Cena Nadácie Tatra banky. Je členkou kresliarskeho tria Dzivea, spo lupracuje na časopisoch Bublina a Príbehy 20. storočia. Vo svojej tvorbe používa maľbu a kresbu inšpirovanú komiksom, no pracuje aj s inými médiami (výšivka, objekt, interaktívna inštalácia). Často prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, na základe čoho komentuje hlboko zakorenené paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.
Víťazkou v kategórii Kurátorsky projekt (novátorská kurátorská koncepcia a komplexná realizácia výstavy) sa stala riaditeľka Považskej galérie umenia v Žiline MIRA SIKOROVÁ-PUTIŠOVÁ.
Srdečne blahoželáme a tešíme sa!
Vyjadrenie odbornej poroty: Projekt Miry Sikorovej Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila porota ocenila pre jeho komplexnosť a nezacyklenosť v dlhoročnej výskumnej a akvizičnej činnosti Považskej galérie umenia v Žiline. Kurátorka prejavila profesionalitu galerijnej odbornej pracovníčky a zároveň zrelosť bádateľky vo svojej oblasti vďaka vystupňovanému objektívnemu prístupu, miery vkusu, ktorá neskresľuje, a autority, ktorá stavia základy pre budúce odborníčky a pre budúcich odborníkov bez toho, aby ich pohľad vopred manipulovala. Kurátorský projekt Miry Sikorovej ilustruje dobu svojho vzniku, predmet svojho záujmu a jazyk, ktorým sa o ňom jeho autorka vyjadrila. Členovia poroty: Ľudmila Kasaj Poláčková / historička umenia a kurátorka; Martin Šugár / historik umenia a súdny znalec v odboroch výtvarné umenie a starožitnosti; Zuzana Sýkorová / historička umenia a kurátorka; Jana Babušiaková / nezávislá kurátorka a kritička; Beáta Jablonská / odborná asistentka na Katedre teórie a dejín umenia VŠVU v Bratislave.
Rada galérií Slovenska každoročne vyhlasuje cenu za prínos v oblasti galerijných činností – BIELA KOCKA. Cena je určená odborníkom: teoretikom, kurátorom, galerijným pedagógom, reštaurátorom, dizajnérom, či kultúrnym manažérom. Ocenenie je udeľované za edičné, prezentačné, edukačné, teoretické, či iné odborné projekty v oblasti galerijnej práce na Slovensku. Zámerom je uznanie odbornej práce, motivácia galerijných pracovníkov a spolupracovníkov, popularizácia galerijných aktivít.
Miesto konania: Nitrianska galéria 27.9.2022 Organizátor: Rada galérii Slovenska v spolupráci s Nitrianskou galériou
Dňa 27.9.2022 prebehlo v Koncertnej sále Župného domu slávnostné odovzdávanie cien Biela kocka 6 – Ceny rady galérií za prínos v oblasti galerijných činností za rok 2021. Odovzdané boli ceny v piatich súťažných kategóriách:
1) edičný projekt
2) kurátorský projekt,
3) edukačný projekt,
4) iný odborný projekt,
5) nezávislý projekt
Porota 6. ročníka Bielej kocky v zložení: Beáta Jablonská, Jana Babušiaková, Ľudmila Kasaj Poláčková, Zuzana Sykorová, Martin Šugár zhodnotili predložené projekty, vyjadrili sa k nim a zdôvodnili svoje hodnotenie v súlade so stanovami ceny. Aktuálny ročník BIELEJ KOCKY6 bol v porovnaní s predchádzajúcimi obzvlášť mimoriadny, osobitý a jedinečný, a to aj napriek nepriaznivým okolnostiam. Nejde len o nepredvídateľné následky protipandemických opatrení. Rozhodujúcim, zato však zatvrdilo prehliadaným celospoločenským faktorom, ktorý sa najmä pri nomináciách na cenu Biela kocky ukazuje azda najvýraznejšie, je dlhodobo finančne poddimenzovaná oblasť galerijnej odbornej činnosti. Tá, okrem pretrvávajúcim finančným problémom, zdá sa, by pri pohľade na prebiehajúce legislatívne aktivity Ministerstva kultúry SR mohla stratiť svoje autonómne postavenie. Treba skonštatovať, že medzi prihlásenými projektami prevažovali tie, za ktorými stoja historičky umenia, kurátorky, kustódky a vedkyne.
1. EDIČNÝ PROJEKT Maria Bartuszová Gabriela Garlatyová (ed.)
Vydavateľ: Archív Marie Bartuszovej, Mestská galéria Rimavská Sobota
Vyjadrenie poroty:
Porota ocenila tento ojedinelý, historicky bezprecedentný príklad pre jeho jedinečné zhodnotenie v medzinárodnom kontexte. Sochárku z „periférie“ postavil do hľadáčika záujmov renomovaných špecialistiek a špecialistov s takým výsledkom, ktorý sa bude nasledovať iba s obtiažami. Revelancia umeleckého diania v sochárstve v našej teritoriálnej oblasti po druhej svetovej vojne, sprostredkovaná tvorbou Márie Bartuszovej a angažovanosťou odhodlanej, trochu osamotenej historičky umenia Gabriely Garlatyovej, nesie v sebe stopu „success story“, ktorý sa zrodil z uznania medzinárodnými autoritami.
Ocenenie v mene p. Gabriely Garlatyovej prišiel prevziať grafický dizajnér monografie Mária Bartuszová, p. Matúš Lelovský.
2. KURÁTORSKÝ PROJEKT
Ocenená: Mira Sikorová – Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila (Považská galéria umenia v Žiline)
Vyjadrenie poroty:
Projekt Miry Sikorovej Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila porota ocenila pre jeho komplexnosť a nezacyklenosť v dlhoročnej výskumnej a akvizičnej činnosti Považskej galérie umenia v Žiline. Kurátorka prejavila profesionalitu galerijnej odbornej pracovníčky a zároveň zrelosť bádateľky vo svojej oblasti vďaka vystupňovanému objektívnemu prístupu, miery vkusu, ktorá neskresľuje, a autority, ktorá stavia základy pre budúce odborníčky a pre budúcich odborníkov bez toho, aby ich pohľad vopred manipulovala. Kurátorský projekt Miry Sikorovej ilustruje dobu svojho vzniku, predmet svojho záujmu a jazyk, ktorým sa o ňom jeho autorka vyjadrila.
3. EDUKAČNÝ PROJEKT Ocenené: Martina Martincová, Zuzana Medzihradská: Počúvaj zrakom a ochutnaj vôňu 5 (Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici)
Vyjadrenie poroty:
Edukačný projekt Martiny Martincovej Počúvaj zrakom a ochutnaj vôňou 5 zaujal porotu cielenou inklúziou tých návštevníkov, ktorí by bez jej projektu galériu pravdepodobne nenavštívili. Autorka opätovne posunula hranice galerijnej pedagogiky, ktorú vníma z perspektívy otvoreného galerijného priestoru. Osobitným spôsobom čerpá inšpiráciu z dejín umenia, z porozumenia exponátom a možnostiam ľudského vnímania vizuálnych podnetov, čo sú jej vlastné zdroje, a z individualizovaných potrieb hľadajúceho, ochotného a otvoreného návštevníka, ktorému sa snaží porozumieť s tou istou angažovanosťou, ako profesionálna sprievodkyňa.
Ocenenie prišla v mene Martiny Martincovej a Zuzany Medzihorskej prevziať riaditeľka SSG, Miloslava Borošová Michalcová.
4. INÝ ODBORNÝ PROJEKT
Ocenené: Barbara Davidson – Anna Gregová. Druhé re-reštaurovanie obrazu Rodina prešporského obchodníka Filipa Scherza de Vaszója (Galéria mesta Bratislavy)
Vyjadrenie poroty:
Projekty reštaurovania diel výtvarného umenia sa priebežne objavujú medzi nominovanými. Víťazný projekt priblížil pojem reštaurátorskej práce, rovnako metodické a interdisciplinárne otázky, ktoré si spolu s reštaurátorkami kladú odborné galerijné pracovníčky v spolupráci pri ochrane zbierkových predmetov. Nemôžeme zamlčať, že ochrana a konzerovovanie zbierkových predmetov sú krvácajúcim problémom našich zbierkových inštitúcií. Uznanie si zaslúži priestor a náklady, ktoré tomuto projektu GMB venovala, rovnako tiež spolupráca so zahraničnými subjektmi a špecialistami a v neposlednom rade aj pripísanie určitej exkluzivity reštaurovanému artefaktu, čo dokumentuje verejná prezentácia priebehu prác a výsledkov na diele samom.
5. NEZÁVISLÝ PROJEKT
Ocenený: Juraj Gábor. Completing the Sphere (Nová synagóga Žilina)
Vyjadrenie poroty:
Odborná porota považuje projekt Juraja Gábora s názvom Completing the sphere za kvintesenciu pojmu „site-specific project“. Porota postrehla určitú infláciu tohto pojmu, ktorá postihla rétoriku odôvodnení pri prihlasovaných projektoch. To však nie je dôvod na revíziu obsahového vymedzenia tohto pojmu. Kritika poroty smeruje skôr k svojvoľnému zneužívaniu, ktoré si vlečie zbytočné bremeno akéhosi „slepého“ alebo „zaslepeného“ marketingu. Jurajom Gáborom zvolené miesto pri každej skúsenosti zjavne presahuje človeka, presahuje aj samotný „v mieste zakorenený“ (umelecký) objekt. Juraj Gábor sa vo svojom projekte sústredil na „site-specific object“, ten však presiahol nielen človeka v ňom, ale aj miesto samotné. Originálnym spôsobom naplnil význam spojenia „artist is present“. Porota popri jedinečnom vklade autora oceňuje tiež neprehliadnuteľnú prácu tímu, dramaturgiu a výslednú prezentáciu projektu.
Kurátorka: Kristína Hermanová Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie Otvorenie výstavy: štvrtok 25. augusta 2022 o 17.00 hod. Trvanie výstavy: 26. 8. 2022 – 15. 10. 2022
Výstava Trofeje je Satelitom Prvého múzea intermédií III. Nežná sila. Jan Kostaa, ako mužský autor, dočasne dopĺňa stálu expozíciu venovanú tematike rodu, v ktorej sú prezentované diela 8 autoriek a 1 autora zo zbierky intermédií Považskej galérie umenia v Žiline.
Tvorba Jana Kostuu by sa dala rozdeliť do dvoch silných tematických okruhov. Oba ich spája záujem o figúru, viac či menej čitateľný odkaz na fyzické utrpenie, a skúmanie ľudskej / mužskej potreby súťažiť, víťaziť, dobývať a ovládnuť.
Jedným okruhom je záujem o nadpriemerné fyzické výkony, kompetitivita, vývoj ľudských fyzických schopností a estetika pohybu, ktoré Kostaa zhmotňuje v umeleckých dielach od denníkových kresieb, cez maľbu, fotografiu, sochárske objekty a mäkké plastiky až po video, v komplexnom projekte Physical Project.
Druhým okruhom, kam patria aj maľby vystavené v stálej expozícií Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila, sú témy postavenia (dominantného) muža a (zlomenej) ženy v ich vzájomnom vzťahu.
Kostaa sa venuje skúmaniu pozície silného mužského jedinca, hlavy rodiny, zberateľa trofejí, či už tých loveckých alebo sociálnych. Ako predloha mu slúži ľudský samec, ktorý má väčšinu situácií svojho každodenného diania pod kontrolou a alibisticky sa odvoláva na konkrétne tradície, alebo zvyklosti, prípadne na animálne zákonitosti. Jeho ciele sú jasné a kontrolu si vydobíja sám, tlakom na svoje okolie, fyzickým alebo psychickým. (Viz. napr. 12 metrov dlhá panoramatická maľba z roku 2015 Óda na radosť).
V prezentovaných dielach svoju pozornosť Kostaa upriamuje vyslovene len na tzv. trofeje tohto samca. Žena, ako častá obeť mačistických komplexov a konania sa stáva dobrou až po eliminácii odporu a následnej rezignácii. Submisívna žena je dobrá trofej.
Kompozície nahých ženských tiel Kostaa maľuje surovým, rýchlym štýlom. Používa priemyselné farby a lepidlá, ktoré kupuje v kutilských obchodoch s prevažne mužskou klientelou. Maľuje rýchlo, bez retušovania nedostatkov, bez živého modelu, podľa fotografickej predlohy v spolupráci s manželkou. Proces prípravného fotografovania v submisívnych a rezignovaných polohách vníma Kostaa ako katalyzátor súkromného dialógu, ktorý mu pomáha v téme zaujať pevnejšie stanoviská.
V samotných maľbách nie sú vždy v prvom pláne rozpoznateľné autorove zámery. Niekedy pôsobia maľby priam dekoratívne, akoby iba znázorňovali ležiacu ženskú postavu. Tento rozmer zdanlivej neškodnosti situácie je pre autora tiež dôležitý. Takisto signifikantná farebnosť je svojím spôsobom príjemná. Figúry sú však takmer vždy šedé, neutrálne, bez tváre, pripravené byť kýmkoľvek. Ako pozadie figurálnych výjavov sa objavuje tapeta – z Kostoovho rodinného archívu, ako odkaz na intimitu domáceho prostredia, v ktorom sa odohrávajú scény zvonku neviditeľné.
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Kurátorka: Diana Klepoch Majdáková Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie Otvorenie výstavy: štvrtok 31. marca 2022 o 17.00 hod. Trvanie výstavy: 1. 4. 2022 – 4. 6. 2022
Prezentácia diela Tomáša Rafu sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií III Satelit 2022.
Práca Tomáša Rafu je dlhodobo budovaná ako rozsiahly, prevažne videoartový projekt, v ktorom mapuje verejné prejavy nacionalizmu, pravicového extrémizmu, rasizmu, netolerancie, ako aj ich protipólov (pochodov za práva LGBTIQA+, žien či utečencov) v rôznych krajinách prevažne strednej Európy. Autor od roku 2009 dokumentuje stretnutia radikálnych a revolučných skupín, ale i protivládne a protiextrémistické demonštrácie, pochody a podporné akcie za práva menšín či konflikty antifašistov s prívržencami ultrapravicových hnutí. Počas svojej práce sa ocitá priamo v strede diania, či už ide o akcie na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku, Česku alebo v západnej Európe (Nemecko, Švajčiarsko). Monitoroval protestné akcie hnutia Occupy Wall Street v Spojených štátoch, ako aj zmenu režimu na Ukrajine (január – február 2014), zapájal sa aj do zaznamenávania neľudských podmienok utečencov na hraniciach Európy. Jeho práca sa postupne transformovala aj do dvoch ďalších projektov, série umeleckých workshopov v marginalizovanej rómskej komunite Prázdniny v osade alebo publicistickej webstránky na podporu kritického myslenia Postpravda.sk . Okrem toho realizuje angažované zásahy do verejného priestoru (napr. Športové múry, Česko-rómska vlajka atď.)
Výhodou takto rozsiahleho materiálu je možnosť vytvárania porovnaní a kontrastov, hľadania princípov konfrontačných momentov, ale aj príčin samotných konfliktov. Napriek tomu, že jeho práca prekračuje viaceré žánre pohybujúc sa od dokumentu až po video-art, je v nej badateľný silný dôraz na vizuálne kvality záberov. Kamera zachytáva subtílne detaily a nevedomé súvislosti. Po niekoľkých minútach sledovania Rafových videí je zrejmé, že nejde o klasický informačný časozber ani dokumentárny film vytvorený s vopred napísaným scenárom. Bez akýchkoľvek komentárov ostáva interpretačný kód otvorený a dopovedať ho má práve divák/diváčka. Napriek tomu, že podvedome zaujmeme stanovisko (a nesporne odčítame aj stanovisko autora), umelecká optika nečakane plasticky vykresľuje davové manipulačné mechanizmy, vlastné všetkým protestným akciám a tak si nedovolíme celkom podľahnúť emóciám a stratiť objektivitu.
Výstava “My body, my rules!” je výberom dokumentačných videí jednak z protestov za ženské reprodukčné práva v Poľsku a na Slovensku, ale aj ich protiváhy v podobe tzv. Pochodu za život na Slovensku. Ako je z videí zjavné, obidve strany sú si isté svojou morálnou prevahou a neváhajú k obhajobe svojich argumentov používať emócie či apely na svedomie a súcit. Kým však v iných podobných konfrontáciách (napr. neonacisti vs. civilní antifašisti) dokážeme odlíšiť agresora a obhajovateľa utláčaného podľa jednoduchých vizuálnych kódov (čierna farba, hnev, agresivita, vs. rôznorodosť, uhľadenosť, slušný prejav), tu sa naraz mení garde. Strana podporujúca ľudské práva prejavuje hnev, je miestami agresívna a identifikuje sa čiernou farbou, kým strana “anti-choice” volí jasné farby, pokojný protest a morálne posolstvo, s ktorým je ťažké sa intuitívne nezhodnúť (všetci sme predsa “za život”, “za deti”, či “za rodinu”). A hoci sa v jednotlivých prípadoch (čoho sme svedkami aj na Rafových videách) táto zámena demaskuje v podobe agresívneho prerušovania zhromaždení či prejavov protestujúcich žien, celkové ladenie videí naznačuje, prečo sú (hoci racionálne nepodložené a morálne neospravedlniteľné) snahy o obmedzovanie reprodukčných práv žien medzinárodne stále úspešné. Ľudia sa na otázke práv počiatočných štádií života nikdy nemôžu zhodnúť, nakoľko presvedčenie o nesmrteľnej duši vdýchnutej do počatého plodu je sprievodným javom náboženskej viery. Každá racionálna argumentácia je tu zbytočná. Dá sa ale brániť eskalácii nikam nevedúcemu, účelovo podporovanému konfliktu a rozkolu spoločnosti. Ak aj veríme, že “víťazstvo je naše” (cit. rečníčka z jedného z pro-choice protestov), treba sa zároveň pýtať, a to najmä predkladateľov protipotratových zákonov, či sú ženy prichádzajúce o život kvôli odopretiu ukončenia rizikového tehotenstva adekvátnou cenou za podobné ideologické “dobrodružstvá” (cit. Anton Chromik, hlavný iniciátor slovenského referenda “Za rodinu” z roku 2015). A tiež sa, obzvlášť v dnešnej dobe a v súvislosti s odhaleniami rôznych foriem a cieľov hybridnej vojny, ešte dôslednejšie pýtajme: qui bono?
Diana Klepoch Majdáková
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Anton Čierny – S láskavým dovolením mojho otca, 2014 – 2019
Prezentácia diela Juraja Bartusza sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií II – Satelit 2019.
Video Antona Čierneho definuje zameranie sa na súvislosti zviazané s príslušnou lokalitou. Cielený výber miesta mu otvára možnosť komunikovať nuansy osobnej (rodinnej) väzby s ním, no upriamením sa na jeho širšie súvislosti – historické, ale aj tie, ktoré charakterizujú jeho súčasné podoby, spodobuje spôsob, akým je možné pristúpiť k identifikácii sa s ním. Autor ako konštrukt vytvorenia videa používa akčnú formu – je performerom, no jeho prístup pri skúmaní lokality je skôr alternatívnym a viac introvertným ako angažovaným.
Osobnou rekognoskáciou v teréne autor znovu pripomína skutočnosti zviazané s dnes neexistujúcou s dedinou Laskár, no i širším okolím Hornej Nitry. Pokojná forma performancie a jej prírodná scenéria vytvára protipól voči negatívnym charakteristikám územia, ktoré sa na seba navrstvovali v priebehu histórie, no i tými, ktorými oplýva v súčasnosti. Ide o malý kúsok Slovenska, kde koexistuje trauma zo zdevastovaného územia, zahŕňajúca zatopený Laskár, s dnes už takmer neciteľným echom existencie miesta, v ktorom sa nachádzal tábor slúžiaci ako zberné miesto pre Židov, Nemcov po skončení II. svetovej vojny, nápravné zariadenie pre „neprispôsobivých“, prostitútky, „pétepákov“. Je to územie, kde je dodnes umelo vytváraná zamestnanosť dotovanou ťažbou nekvalitného uhlia, miesto, kde došlo v roku 2007 k devastačnému výbuchu vo Vojenskom opravárenskom podniku.
Mapovaním v teréne ako fyzickým aktom umelec odkazuje na identitu pochádzajúcu z najužšieho privátneho rámca – pohybom/pátraním v území, odkiaľ pochádza jeho otec a kde sám trávil detstvo. Ten je osobným (a autentickým) základom, od ktorého sa odvíja širšie chápanie tohto pojmu – ako identity určovanej historickými a spoločenskými súvislosťami konkrétneho priestoru, z ktorého jedinec pochádza. Upozorňuje tiež na to, že dôležitým aspektom identifikácie je aj uvedomovanie si jeho pamäte, jej prijatie alebo prípadne – relativizovanie. V súvislosti so špecifikami lokality, kde performanciu uskutočnil, takisto kladie dôraz na to, že obraz miesta a jeho históriu formujú aj vyššie politické či ekonomické ciele. Spoločenstvo, ktoré ho obýva a užíva a identifikuje sa s ním, má na ich ovplyvnenie častokrát len minimálny dosah, ale v mnohých prípadoch pociťuje ich trvalé následky.
Anton Čierny (narodený v roku 1963 v Bojniciach) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Juraj Bartusz). V 90. rokoch vytváral najmä inštalácie, mnohé z nich pre konkrétny priestor. Ťažiskovou je procesuálna in-situ realizácia pre trnavskú synagógu (Svitanie, 1996). Od nového milénia sa v tvorbe orientuje najmä na vytváranie videí a videoinštalácií, ktorými reflektuje problematiku verejného priestoru – jeho históriu a príslušné spoločenské a historické súvislosti. Pedagogicky pôsobí na VŠVU na Katedre intermédií, kde vedie Ateliér priestorových komunikácií +.
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.
Prezentácia diela Juraja Bartusza sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií II – Satelit 2019.
Videoanimácia autoReverse je časozberným charakterom obdobou projektu KUNSTvHALE, prítomného v expozícii Prvé múzeum intermédií II. Zhmotňuje činnosť, ktorá sa týka nás všetkých: vytváranie pamäťových stôp zachytávajúcich proces našej existencie, akými nesporne fotografie, dokumentujúce jednotlivé etapy života, sú. Dielo je komprimovanou video verziou portrétu autora, dokumentujúceho jeho podobizeň od detstva až do momentu, keď dielo vytvoril – sú akoby zhustenou podobou albumu. Pri realizácii použil techniku morfingu – umožňujúcu plynulé prelínanie jedného obrazu do druhého, ktorou transformoval sériu analógových, následne zdigitalizovaných fotografií. Výsledkom je dielo hybridnej povahy – postfotografia, ktorá sa ako médium viaže predovšetkým s výtvarným programom umelcov smerovaným k skúmaniu identity, resp. telesnosti. V čase vytvorenia diela bolo technické zázemie pre realizáciu morfingu v našich podmienkach pomerne nedostupné – to, čo dnes prirodzene dokáže PC grafický program, bolo vtedy vytvárané oveľa komplikovanejším spôsobom – jednotlivo fotografiou po fotografii. Používanie morfingu na manipulovanie zobrazenia svojej podobizne je jedným z výrazných atribútov tvorby Petra Rónaia. Odráža neustále prebiehajúci seba-výskum – ako autorského subjektu, a je viditeľnou líniou permanentne plynúcou jeho tvorbou. Videoanimáciu autoReverse, zloženú zo štyridsiatich portrétov, po prvý raz predstavil ako súčasť rovnomennej videoinštalácie na samostatnej výstave Videoantológia v roku 1997 práve v Považskej galérii umenia v Žiline. I v prípade tohto diela je možné odčítať typické prvky sebairónie a odstupu, akými výtvarník nazerá na pozíciu seba ako tvorcu umenia. Videoanimácia autoReverse je pomyselným pendantom k dielu KUNSTvHALE – sérii menších obrazov/dokumentov, ktoré zachytávajú prienik jeho umeleckej činnosti do histórie umenia. Dielo Petra Rónaia je vystavené v rámci rozšírenej prezentácie umelcov z expozície Prvé múzeum intermédií II Medzi informáciou a pamäťou – Satelit 2019.
Videotvorba Petra Rónai je v sfére slovenského videoumenia ťažiskovou, autor už od konca 80. rokov vytvára videoinštalácie, videá, videodokumenty, postfotografie a ďalšie formy mediálneho umenia. V rokoch 1990-93 pôsobil (s J. Kollerom) v skupine Nová vážnosť, ich spoločné realizácie smerovali k snahe o totálne umenie ako prekonania tradicionalizmu svojho prostredia – v viacerých prípadoch sú P. Rónaiom dokumentované videom. Vystavoval na dôležitých prehliadkach videoumenia doma i v zahraničí, najmä Video-vidím-ich sehe (1994, Žilina, Bratislava, Thun), Nature in motion/Příroda v pohybu (1994, Praha), aktuálne sú jeho diela súčasťou prehliadok konceptuálneho a postkonceptuálneho umenia, z posledných: Story of (Post)conceptual Art in Slovakia (2019), Ludwig Museum, Budapešť. Pedagogicky pôsobil na viacerých školách, momentálne vedie Ateliér grafiky a experimentálnej tvorby na Katedre výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Žije v Bratislave.
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.
Juraj Bartusz – Chyť ma, chyť ma! Hľadám v pamäti tvár svojej spolužiačky Sáry Rosenblumovej, 1995
Prezentácia diela Juraja Bartusza sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií II – Satelit 2018.
Videoinštaláciu Chyť ma, chyť ma! Hľadám v pamäti tvár svojej spolužiačky Sáry Rosenblumovej autor prvý krát prezentoval na výstave Sen o múzeu? v Považskej galérii umenia v roku 1995. Spolu so staršou inštaláciou Marschieren marsch! (1993), vystavenou v aktuálnej expozícii Prvé múzeum intermédií II (Medzi informáciou a pamäťou), ide o ojedinelé príspevky intermediálneho umenia 90. rokov, ktoré sa reflektujú problematiku tzv. historickej a kolektívnej pamäte, no predovšetkým upozorňujú na hrozbu jej zlyhania a jeho následkov. Obe nesú silnú osobnú linku v sprítomnení skúseností autora s II. svetovou vojnou. V prípade diela Chyť ma, chyť ma! Hľadám v pamäti tvár svojej spolužiačky Sáry Rosenblumovej je nemožnosť /neschopnosť pamätať (a tiež pripomínať si) túto celosvetovú traumu spodobená ako vizuálna metafora – v neustálych pokusoch spomenúť si na tvár spolužiačky židovského pôvodu, ktorej podobu sa výtvarník znova a znova pokúša nakresliť. Po formálnej stránke je dielo osobitým prepojením performancie a inštalácie. Korešponduje tak nielen s uvedenou inštaláciou Marschieren marsch!, ale tiež koncepciou aktuálnej expozície PMI II venovanej pamäti – fenoménu, ktorý v aktuálnom umení silno rezonuje a sprítomňuje jeden s paradoxov súčasnej spoločnosti: zaoberanie sa históriou je totiž aj prejavom obavy z budúcnosti. Aj tento aspekt aktuálneho umenia obe inštalácie Juraj Bartusza z 90. rokov v mnohom predznačili.
Prof. Juraj Bartusz, akad. soch. (*1933) v rokoch 1954 – 1956 študoval na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe, v rokoch 1959 – 1961 na Akademii výtvarných umění v Prahe. Jeho tvorba zahŕňa konštruktivistické plastiky, realizácie akčného a konceptuálneho umenia, site-specific umenie, inštalácie, sochárske realizácie pre verejný priestor. V 80. rokoch vstúpil do jeho tvorby čas – začal vytvárať časovo limitované maľby a kresby, modelovať energickým zásahom: hádzaním tehál do tuhnúcej sadry, údermi latou či gumeným pásom. Od 90. rokov vytvára inštalácie, ktorými kriticky komentuje ekologické, etické a historické skutočnosti. Vystavoval na prestížnych prehliadkach doma i v zahraničí, jeho diela sú zastúpené v zahraničných zbierkach: Albertina Viedeň, Kassák Lajos Emlékmúzeum Budapešť, Narodní galerie v Prahe, Galerie der Stadt Esslingen, na Slovensku: v SNG v Bratislave, Východoslovenskej galérii v Košiciach, v zbierke Prvej slovenskej investičnej skupiny a. s., Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a ďalších. Pedagogicky pôsobí na Katedre výtvarných umení a intermédií FU TU v Košiciach. Žije v Košiciach.
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu
Prezentované dielo je majetkom autora.
O možno najmenšej trvalej expozícii v galérii na Slovensku na artyoucaneat.sk, ale takisto o ojedinelých a ikonických dielach a takisto o jedinej expozícii výlučne z diel intermediálneho a mediálneho umenia po roku 1990 na Slovensku.
Prezentácia diela Ilony Németh sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií II Satelit 2018.
Počítačová animácia V4 26th Anniversary (26. výročie Vyšehradskej štvorky) zobrazuje výsek z mapy, v ktorom sa nachádzajú štáty Poľsko, Česko, Maďarsko a Slovensko. Krajiny v roku 1991 (Slovensko a Česko vtedy ako spoločný štát) založili alianciu V3 (Vyšehradská trojka), po rozdelení ČSFR (1993) sa aliancia nazýva V4. Jej vznik podmienila snaha spolupracovať v procese európskej integrácie. Po vstupe krajín do Európskej únie (2004) sa misia aliancie zadefinovala ako sústredenie sa na upevňovanie stability a vzájomnej kooperácie v širšom regióne strednej Európy.
V animácii mapa výseku Európy s krajinami V4 prechádza deformáciou, odstupňovanou ubiehajúcimi rokmi na časomiere. Odratúva roky od založenia aliancie až po rok 2026, v ktorom by V4 mala osláviť 35. výročie existencie. Deformácia mapy, v ktorej sa vo finále územia členských štátov V4 scvrknú do malej červenej škvrny pripomínajúcej výlevku, alebo expresívnejšie povedané, rektum, funguje aj reverzne – naspäť do pomyselného štartu, kde mapu môžeme opäť vidieť v reálnej mierke.
Animácia je parafrázou toho, ako môžu ideály smerujúce vytvoreniu a udržaniu modelu kooperácie a porozumenia, atrofovať – prípadne až zaniknúť. Je svojím spôsobom časozberná – manipulácia mapy nás nabáda uvedomiť si postupný odklon od solidárnosti, vzájomného pochopenia a tolerovania inakosti – skutočností, ktoré sa nielen u nás, ale aj v okolitých krajinách, od roku 1990 stávajú čoraz viac reálnymi. Animácia odkazuje aj na to, že stredoeurópske štáty síce prešli procesom integrácie k Európe, (v 90. rokoch sa k nej intenzívne hlásilo aj Slovensko – odvolávaním sa najmä na to, že sa nachádza v jej strede), no zároveň v nich čoraz viac silnejú príklony k nacionalizmu a xenofóbii. Akoby tým krajiny V4 nastavovali značne pokrivené zrkadlo paktu o priateľstve a spolupráci, ktorý práve vo Vyšehrade v roku 1335 uzavreli králi Karol I. Róbert (Uhorsko), Ján Luxemburský (Čechy), Kazimír III. (Poľsko).
Dielo Ilony Németh je vystavené v rámci rozšírenej prezentácie expozície Prvé múzeum intermédií II Medzi informáciou a pamäťou. Práve zaoberanie sa pamäťou je jedným dôležitých diskurzov súčasného umenia. Hoci sa animácia neodvoláva na udalosti II. svetovej vojny (ako v prípade viacerých diel z expozície), podobne narába s problematikou historickej pamäte – poukazuje nielen na nedávnu minulosť, no i na to ako pamäť ako spoločenský konštrukt môže slabnúť a vytrácať sa. Takisto je nemilosrdnou víziou budúcnosti: obrazne (skrz motív rekta či odtoku) ukazuje, kam môže dospieť postupná eliminácia súdržnosti, kooperácie a rešpektu v spoločnosti i v politike, je teda zobrazením i toho, ako sa vznešené ideály vytrácajú, či sa stávajú malými i nepotrebnými. V súvislosti s aktuálnym dianím ohľadom paktu o migrácii (Marakéš), nielen u nás, ale i okolitých krajinách, táto animácia, ktorá ukazuje na devalváciu myšlienok o spolupráci a proeurópskom uvažovaní, získava intenzívnejšiu aktuálnosť.
Ilona Németh (*1963) vstúpila na výtvarnú scénu začiatkom 90. rokov 20. storočia inštaláciami a dielami site-specific, o viacerých z nich bolo možné, okrem iných interpretačných vrstiev, uvažovať aj ako o postfeministických. V jej tvorbe je však už dlhý čas výrazná angažovaná črta. Dielami sa vyjadruje sa k aktuálnym spoločenským témam – dotýkajú sa moci, manipulácie médiami, intolerancie voči minoritám a vo všeobecnosti disponujú čitateľným sociologickým rozmerom. Dosah jej diel výrazne podporuje aj ich realizácia vo verejnom priestore. Jej aktuálnu tvorbu tiež charakterizuje sústredenie sa na kontexty (spoločenské, historické) príslušného prostredia a dôležitú rolu v nich zohráva aj aplikácia jej vlastnej skúsenosti z daného miesta. V roku 2018 sa stala laureátkou Ceny Nadácie Tatrabanky za výstavu Eastern Sugar.
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu
Prezentované dielo je majetkom autorky.
Na zlepšenie našich služieb používame cookies. O ich používaní a možnostiach nastavenia sa môžete informovať bližšie kliknutím na TU. PrijaťOdmietnuťNastavenia
Zásady používania cookies
Prehľad ochrany osobných údajov
Táto webová stránka používa súbory cookie na zlepšenie vášho zážitku pri prechádzaní webom. Z nich sa vo vašom prehliadači ukladajú súbory cookie, ktoré sú kategorizované podľa potreby, pretože sú nevyhnutné pre fungovanie základných funkcií webovej stránky. Používame aj cookies tretích strán, ktoré nám pomáhajú analyzovať a pochopiť, ako používate túto webovú stránku. Tieto cookies budú uložené vo vašom prehliadači iba s vaším súhlasom. Máte tiež možnosť zrušiť tieto cookies. Zrušenie niektorých z týchto súborov cookie však môže ovplyvniť váš zážitok z prehliadania.
Nevyhnutné súbory cookie sú absolútne nevyhnutné pre správne fungovanie webovej stránky. Táto kategória zahŕňa iba súbory cookie, ktoré zabezpečujú základné funkcie a bezpečnostné prvky webovej stránky. Tieto cookies neukladajú žiadne osobné informácie.
