Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie
Otvorenie výstavy: 4. september o 17 h
Trvanie: 5. 9. 2026 – 7. 11. 2026

Výstava predstavuje práce Alizy Orlan, ktoré vznikali v rokoch 2021 – 2024. Ide o sériu, ktorá sa formovala postupne a intuitívne. Názov je odkazom na Virginiu Woolfovú, autorku, ktorá vo svojich textoch venovala veľkú pozornosť vnútornému prežívaniu, telu, identite a jemným pohybom každodenného života. Tento odkaz však zostáva voľný a otvorený.

V sérii sa opakovane objavujú semienka a rastlinné formy. Tie boli pre Alizu dôležitým motívom životného obdobia, v ktorom práce vznikali. Osobná skúsenosť však do diel nevstupuje ako príbeh, ktorý by bolo možné prečítať alebo rekonštruovať. Skôr sa v nich ukladá ako citová stopa. Séria nie je  dokumentom konkrétnej udalosti, ale priestorom, v ktorom sa určité tvary a pocity opakovane objavujú. Červená je tu prítomná ako výrazná farba – asociácia krvi, tela, energie či bolesti. Vedľa nej sa objavujú mäkké, tlmené a často veľmi jemné formy.
Dôležitou súčasťou Alizinej tvorby je pomalosť a rukodielnosť. Šitie, vyšívanie, vrstvenie, kreslenie a práca s drobnými materiálmi sú spôsobom sústredenia, založenom na opakovaní a dotyku. Kuchynské utierky, gáza, textil, niť a korálky sú materiály spojené s každodennosťou, prácou, starostlivosťou a telom. A kresba je napokon najbližším a najbezprostrednejším médiom, ktoré vyžaduje priamy kontakt ruky s papierom. Aj preto má v Alizinej práci osobitné miesto – je fyzická a každodenná. V rôznych podobách sa tak všetky tieto médiá stretávajú v jednom: v blízkosti k telu, materiálu a dotyku.

Séria Who’s Afraid of Red Pain and Blood pozostáva z malých kresieb pracujúcich s telesnosťou bez toho, aby ju zobrazovali doslovne. Červená, línia a organické tvary vytvárajú obrazy, ktoré oscilujú medzi konkrétnym a abstraktným. Telesná skúsenosť sa v nich mení na gesto, farbu a stopu. Najväčšia práca, tušová maľba, predstavuje odlišnú polohu série. Aliza vníma tuš ako protipól svojej farebnej kresby. Čierna a sivá tu vytvárajú „tieňovú krajinu“, opačnú stranu kresby. Organické tvary sa v nej vrstvia a strácajú svoju jednoznačnosť. Farba ustupuje a obraz sa stáva priestorom pre svetlo, tieň a pohyb línie.
Objekty Pieces of My Femininity rozvíjajú tému telesnosti a života v priestore. Mäkké šité formy, vyšívané korálkami, pripomínajú drobné semienka alebo zárodky. Rovnako ako kresby – aj krehko a nežne vyznievajúce objekty odrážajú množstvo času a práce, ktoré sú do nich vložené.
Kto sa bojí červenej je záznamom jedného obdobia; význam série sa pohybuje medzi osobným a spoločným, konkrétnym a abstraktným, telesným a  imaginárnym. Je to súbor obrazov a objektov, ktoré si zachovávajú otvorenosť – ako vizuálny jazyk pre niečo, čo sa nedá povedať slovami.

ALIZA ORLAN (1990) je vizuálna umelkyňa, ktorá žije a pracuje v Bratislave. Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a vo svojej tvorbe pracuje najmä s kresbou, textilom, objektom, inštaláciou, performanciou a poéziou. Zaoberá sa témami rodovej identity, tela, intimity, sexuality a transformácie, pričom osobnú skúsenosť prepája s poetickým a symbolickým jazykom. Jej práce boli prezentované na Slovensku aj v zahraničí, okrem iného vo Viedni, Budapešti a Prahe. Absolvovala rezidenčné pobyty v MuseumsQuartier vo Viedni, Schaubmarovom mlyne a v pražskom MeetFactory.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie
Otvorenie výstavy: 26. marec o 17 h
Trvanie: 27. 3. 2026 – 4. 7. 2026
Grafický dizajn: Viktória Jehlárová

Dielo vychádza z osobnej skúsenosti autora – vyrastať medzi dvoma odlišnými prostrediami, v ktorých aj elementárne každodenné úkony (ako napríklad skladanie oblečenia) podliehali rozdielnym pravidlám. Opakované gestá, osvojované ešte pred ich uvedomením, sa stávajú základom formovania identity – nie ako vedomá voľba, ale ako postupné ukladanie vzorcov správania. Vo videu sa tieto naučené postupy začínajú prelínať, kombinovať a narúšať, čím vzniká chaos ako dôsledok snahy prispôsobiť sa protichodným očakávaniam.

Práca tematizuje identitu ako proces, ktorý sa nevytvára izolovane, ale vzniká v napätí medzi rôznymi normami a prostrediami. Vrstvenie odevov tu funguje ako fyzická stopa tohto procesu – ako záznam tlaku, prispôsobovania a postupného skladania seba samého.

V kontexte expozície Nežná sila, ktorá reflektuje formovanie identity prostredníctvom spoločenských a kultúrnych štruktúr, dielo poukazuje na jemné, často neviditeľné mechanizmy, ktorými si osvojujeme pravidlá sveta. Nejde o viditeľnú moc alebo priamu kontrolu, ale o tiché, každodenné procesy, ktoré formujú naše správanie, rozhodovanie a sebavnímanie ešte skôr, než ich dokážeme pomenovať.

Projekt skúma, ako sa identita formuje prostredníctvom stereotypov, opakovaných pravidiel a naučených vzorcov správania, ktoré si osvojujeme ešte predtým, než im začneme vedome rozumieť. Autor poukazuje na napätie vznikajúce pri súčasnom pôsobení rozdielnych očakávaní a noriem, ktoré sa navzájom prekrývajú a narúšajú. Práca otvára otázku, do akej miery je naše konanie výsledkom slobodnej voľby a do akej miery je podmienené internalizovanými modelmi správania, ktoré sa zapisujú do tela a myslenia.

Sebastián Krištofík (2005, Krásno nad Kysucou) je študentom 2. ročníka Ateliéru priestorových komunikácií + video na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde študuje pod vedením prof. Mgr. Antona Čierneho. Predchádzajúce vzdelanie získal v odbore ochrany a tvorby životného prostredia, čo sa premieta aj do jeho záujmu o širšie spoločenské a environmentálne témy. K výtvarnému umeniu sa dostal prostredníctvom vlastnej tvorby a štúdia na základnej umeleckej škole. Vo svojej práci sa sústreďuje na osobné témy, ktoré chápe ako „výskum samého seba“, so zameraním na identitu, životné roly a skúsenosti. Tieto východiská prepája s univerzálnejšími otázkami smerujúcimi k divákovi.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 27. novembra 2025 o 17 h
Trvanie výstavy: 28. 11. 2025 – 28. 3. 2026
Grafický dizajn: Viktória Jehlárová

V obrazoch Jakuba Mlynarčíka rozoznávame fragmenty ľudského tela – svaly, torzá, gestá, organické a dynamické formy, no bez jasného anatomického ukotvenia. Telá sa rozpúšťajú a splývajú, strácajú hranice, akoby boli zachytené v neustálom pohybe. Mlynarčík sa ale primárne nezaoberá telom ako takým. Používa ho ako nástroj poznania, ako most k porozumeniu. Telo sa v jeho tvorbe stáva univerzálnym médiom – niečím, čo je vlastné každému z nás, čo intuitívne poznáme a čo je nám fyzicky najbližšie.

Autor vo svojej tvorbe nevníma telo ako formu, ale ako proces. Figúry sa premieňajú, pretvárajú jedna v druhú, existujú skôr ako záznam energie, dychu, dotyku či vnútorného napätia. Tým vzniká dojem fluidnej telesnosti – ani mužskej, ani ženskej, ale otvorenej, premenlivej a živej.

Zobrazovaním fragmentárneho tela Mlynarčík vo svojej tvorbe skúma hranice identity a efekt definovania. Pojem definícia má svoj pôvod v latinskom dēfīnīre, čo znamená určiť hranice, uzavrieť, ukončiť. Rovnaký základ nesie aj slovo definitívny; už samotná etymológia tak odhaľuje vzťah medzi pomenovaním a koncom. Definovať znamená vymedziť, oddeliť, ustanoviť pevný tvar – a tým zastaviť pohyb, ktorým sa vec mohla ďalej meniť a rásť. Každá definícia je zároveň koncom pohybu, nemožnosťou ďalšej zmeny.

V kontexte Mlynarčíkovho diela sa definícia stáva metaforou uzavretosti. Jeho maliarske gesto sa však obracia proti potrebe presne určovať a namiesto istoty volí otvorenosť. V priestore obrazu sa významy rozplývajú, neustále prekračujú svoj rámec, odmietajú definitívnosť. Dielo tak pozýva k reflexii hranice medzi poznaním a uvoľnením – medzi snahou uchopiť a schopnosťou nechať plynúť; prijať premenlivosť, vzdať sa potreby presného pomenovania a túžby po kontúre, ktorá by nás uzavrela.

Jakub Mlynarčík (2000) je absolventom Akadémie umení v Banskej Bystrici, počas štúdia absolvoval pobyt na Akadémii Sztuk Pięknych vo Varšave. Bol finalistom 20. ročníka súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB. Vo svojej tvorbe pracuje najmä s figuratívnymi motívmi, ktoré premieňa na metafory prekračovania normatívnych rámcov. Jeho jemne abstrahované maľby a kresby skúmajú pohyb, vrstvenie a kolektívne vedomie, pričom reflektujú existenciálne, sociálne a psychologické témy – identitu, osobnosť a slobodu. Zúčastnil sa viacerých výstav doma aj v zahraničí, napr. Medzipriestor (Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica), Interreg Next (Mons Medivs, Baia Sprie, RO),Obraz doby (Galéria 19, Bratislava), Dare to know (Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica), Human like (Stoł Powszechny, Varšava, PL) či Ťažisko (Prešov).

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 15. mája 2025 o 17 h
Trvanie výstavy: 16. 5. 2025 – 27. 9. 2025
Grafický dizajn: Viktória Jehlárová

Tero Abaffy sa už od štúdia zaoberá ženskosťou a prirodzenosťou. V staršej tvorbe si všímala idealizáciu ženy v rôznych kontextoch (v náboženstve dokonalú Pannu Máriu, ktorej chýba ženská prirodzenosť, či snaha o bezchybnú (seba)prezentáciu na sociálnych sieťach). Robila tak často v médiu digitálnej kresby či maľby v jasných farbách; v tvárach jej postáv sa objavoval typický usmiaty emotikon.

Neskôr sa farebná linka začala rozpíjať, rukopis sa rozvoľnil, v obrazoch sa objavili zvieratá, tematika sa odklonila od vonkajšieho sveta k skúmaniu toho surreálneho. Autorka pri tom vychádza z vlastných úvah, ale aj s vedeckých štúdií, ktoré sa venujú snom, snívaniu a snovej deprivácií. Práve snovú depriváciu – teda absolútny nedostatok fázy spánku, v ktorej snívame – a jej následky, chápe ako dôkaz nevyhnutnej potreby snov pre duševné zdravie. Vo svojich dielach zhmotňuje sny ako cesty do podvedomia.

V kontexte expozície Nežná sila táto inštalácia nepatrí k dielam, ktoré by jasne formulovali problematiku rodových stereotypov či (ne)rovnosti a kriticky hodnotili spoločenskú rodovú nespravodlivosť. Je naopak vnútornou až intímnou výpoveďou o jedinečnosti vlastnej identity, ktorá stojí na ženskosti (pričom nijako nepopiera jedinečnosť mužskú). Tero Abaffy zo svojej pozície ženy – umelkyne znázorňuje nachádzanie prirodzenosti v spojení s divokou prírodou. Sme šelmy, ktoré majú aj v umelom prostredí zoologickej záhrady stále v očiach silu a hĺbku divočiny.

Tero (Tereza) Abaffy (*1992), vyštudovala na VŠVU (Ateliér voľnej a farebnej grafiky doc. Vojtecha Kolenčíka), počas štúdia absolvovala zahraničné pobyty na University of Art Thessaloniki v Grécku a na UMPRUM v Prahe v Českej republike. V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave, pričom vo svojej práci sa zameriava na skúmanie tém spojených so ženskosťou, autenticitou a iróniou v kontexte súčasnej mediálnej kultúry. Pracuje najmä s klasickou maľbu s presahom do inštalácie či objektu. Vystavovala na viacerých výstavách na Slovensku aj v zahraničí: a to kolektívnych, napr. POP-UP (Schottert Contemporary, Pistoriho palác, Bratislava, 2024), Heroines: my personal female hero (Slovenský inštitút v Prahe, Praha, 2024; Slovenský inštitút v Berlíne, Nemecko, 2024), Ženy hrdinky a Ženy, ktoré zmenili svet (Slovenský inštitút v Jeruzaleme, Izrael, 2022), Body Positivity (HAZE Gallery, Berlin, Nemecko, 2021), Čierne diery (Nová synagóga, Žilina, 2020), ako aj samostatných, napr. Pavilón Šeliem (Contemporary Art Gallery, Bratislava, 2023), And what is your spirit animal? (Blu: gallery, Modra, 2022), Pičurdy (čo behali s vlkmi) (DOT Contemporary Art Gallery, Bratislava, 2021) a pod. 

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 14. november 2024 o 17 h
Trvanie výstavy: 15. 11. 2024 – 1. 3. 2025

“Príbeh muža, ktorý so svojou pohovkou zrástol, rezignujúc na ideál aktívneho atletického alfa samca;
muža, ktorého fyzická smrť je ešte ďaleko, ale tá mentálna už nastala.”
Miro Trubač

Gauč a muž splynuli v jedno. Prenikavý tón jasne symbolizuje koniec. Akoby mäkká plastika – šedý gauč v reálnej veľkosti, ktorý pohltil neatraktívne mužské telo. Inštalácia Padlý hrdina svojim názvom navádza na čítanie diela. Prezrádza, že autor sa zo svojej pozície v mužskom svete zamýšľa nad tým, čo dnes znamená byť mužom. Premýšľa o hrdinoch, mužských vzoroch a autoritách, ktoré – ako sám priznáva – podvedome vyhľadáva, pravdepodobne z dôvodu priskorej straty vlastného otca. Otvára tým mnoho tém: Aký by mal muž byť, čo sa od neho očakáva, ako sa v skutočnosti cíti, prečo vlastne potrebujeme vzor, či ku komu vzhliadať, keď sa rozplynie stereotypná predstava mýtického hrdinu.

Mužský svet či maskulínna problematika je v slovenskom súčasnom umení pomerne vzácna téma. Miro Trubač svoje diela nerealizuje na základe všeobecného spoločenského diskurzu (i keď jeho tvorba často navádza k zovšeobecňovaniu); vychádza z absolútne konkrétnych situácií, z prostredia blízkych ľudí či rodinných príslušníkov. Ako zdroj inšpirácie v tomto prípade uvádza vlastného starého otca, ktorý rezignoval na aktívny život a zúžil svoj životný priestor na obývačku s televízorom a gaučom. Zaujímavá je preto aj línia spolupráce; model musel vystúpiť zo svojej postavy (pre ktorú bol paradoxne ako model vybratý), a aktívne spolupracovať – plastika je totiž reálnym odtlačkom jeho tela. Starý muž, ktorý väčšinu svojho času rezignovane leží na gauči, sa na podnet vlastného vnuka „zdvihol“ a zapojil, aby mohlo vzniknúť dielo hovoriace príbeh o pasivite, páde hrdinstva a kríze mužstva.

Dielo Veľká pohovka (2009) v novej verzii inštalácie, je formálnou alúziou na renesančné Venuše, nádherné symboly ženskosti, ktoré – ladne poukladané na pohovkách – ponúkajú svoje telo svetu na obdiv. Tu však ide o mužskú verziu 21. storočia. Divák sa dostáva do pozície akéhosi neželaného hosťa uprostred intímnej situácie, ktorú je možno interpretovať viacerými spôsobmi. Mne osobne vyskakuje citát národného buditeľa 19. storočia Jána Francisciho (samozrejme úplne mimo svoj historický kontext):

(…) ja som sa nie na to
narodil, aby som prehlivel jak blato
na mieste, na ktoré osud ma posadil
v hnilobe pol, abo i celé stoletia.

Kristína Hermanová

Miro Trubač (1986), vyštudoval na VŠVU v Bratislave na Katedre socha, objekt, inštalácia (prof. P. Kovačovský), doktorandské štúdium ukončil pod vedením doc. Jána Hoffstädtera. Od roku 2011 pracuje ako výtvarný pedagóg na ZUŠ v Trnave, od roku 2023 aj vo funkcii riaditeľa. V roku 2017 sa stal laureátom medzinárodnej ceny T.I.N.A. prize. V tom istom roku bol súčasťou výstavy Personal Structures open borders ako sprievodného podujatia v rámci 57. Bienále umenia v Benátkach. Pripravil viacero samostatných a skupinových výstav doma aj v zahraničí (2024 – The Search for Utopia, Culture Lab LIC, New York). Venuje sa prevažne komornej figurálnej plastike so zameraním na mužský svet a jeho maskulínne problémy. V súčasnosti je reprezentovaný A Pick Gallery v Turíne. Žije a tvorí v Trnave.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie: 27. 8. 2024 o 17 h
Trvanie: 27. 8. 2024 – 9. 11. 2024

Výstava mladej autorky Zuzany Kužmovej dočasne doplní stálu expozíciu PMI III. Nežná sila, ktorá prezentuje tvorbu slovenského autorstva, zaoberajúceho sa rodovými rozdielmi, stereotypmi, a (ne)rovnosťou.

Projekt Nosnica je prezentáciou variabilnej inštalácie závesných objektov a troch malieb. Spoločnou têmou – ako naznačuje názov – je vnimanie ženskej úlohy v spoloč nosti. Autorka sleduje a poukazuje na stále pretrvávajúci predpoklad naplnenia životnej roly ženy v materstve.
Znázornenie objektov imitujúcich škrupinky v dámskej pančuške je akousi metaforou nebezpečne zjednodušenej ženy – plodné vajíčka v príťažlivom obale. Premyslene použité materiály zapadajú do stereotypu ženského sveta – niečo jemné a krehké, typicky ženské. Polopriesvitné kokóny visia jeden vedla druhého, takmer rovnaké, bez rozdielu či vlastnej individuality. Bez hlavy a rúk, estetizujúce a zároveň funkčné. Takéto prvé čítanie diela vzápätí dobieha druhý, vnímavejší pohľad. Škrupinky sú porozbíjané, a napriek tomu, že je ich v zásobnom „vrecúšku“ dosť, ani z jedného sa nikdy nič nevyliahne. Tento kontrast medzi predpokladom a realitou je zobrazením osobnej vôle človeka – v tomto prípade ženy – a snahu o jej popieranie. S ňou sa stretávame nielen v súkromným vzťahoch, ale cyklicky aj vo verejnom živote a v politike, ktorá tému reprodukčných práv často a opätovne využíva, aby rozbúrila vody a rozdelila spoločnosť. Inštaláciu dopĺňajú maľby, ktoré veľmi priamočiarym spôsobom opäť prezentujú vzťah autorky k spoločenskému vnímaniu postavenia ženy. Brutálny obraz ženy ako nosnice, pre ktorú by malo byť samozrejmosťou obetovať sa bez rečí pre budúcu generáciu. Projekt Nosnica (v odlišnej verzi) bol prvýkrát prezentovaný v galérií výklad v Trnave v roku 2022.

Zuzana Kužmová (1988) vyštudovala na Pedagogickej fakulte UMB V Banskej Bystrici a Pedagogichej fakulte UK v Bratislave, na Katedre výtvarnej výchovy (magistershé štúdium ukončila v roku 2014). Dlhodobo sa venuje rodovým otázkam, zaostrené má na vnímanie ženskej identity a jej postavenia v spoločnosti či v intímnych vztahoch. Vystavovala na niekolkých kolektívnych výstavách, svoju tvorbu prezentovala takisto v samostatných výstavných pro jektoch – napr. Medzi intimitou a telom (Galéria X, Bratislava, 2014): Ako keby ani nebola (Tvorivô Gallery and atelier, Bratislava, 2016); Čas – Obeta, (Galéria Výklad, Trnava, 2017); Nosnica (Galéria Výklad, Trnava, 2022); Zistila som, že som už stará (A7 Gallery, B. Bystrica, 2022); atď. Žije a tvorí v Bratislave.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 7. marca o 17 h
Trvanie výstavy: 8. 3. 2024 – 27. 7. 2024

Prezentovaná výstava je výberom zo série fotografií s názvom Adamove jablká. Dorota Holubová sa pri nej zamerala na zobrazenie mužského tela, urobila tak cez štúdiové fotografie aktov.
Výber konkrétnych fotografovaných modelov je rôznorodý; princípom bolo prijatie obrazu mužského tela bez idealizácie, bez ohľadu na spoločenské očakávania, ako by malo telo vyzerať. Z tohto pohľadu sa jedná o vyzdvihnutie myšlienky body positivity – prijatí vlastného tela bez predsudkov pochádzajúcich z okolia.
Adamove jablká však za touto prvou vrstvou skrývajú ďalšiu tému. Mužské akty sú menšinovým, pre niekoho možno novým či vyrušujúcim žánrom. Séria tak poukazuje na veľmi silný rodový stereotyp, ktorý sa opakuje v dejinách umenia aj dejinách fotografie. V rámci neho sme zvyknutí vídať v galériách a múzeách odhalené ženské telo uložené na mäkkej posteli či diváne, z ktorého sa stala estetická záležitosť. Prevzatím tohto postupu a jeho aplikáciou na mužské telo vznikli fotografie mužov v polohách a pózach často typických pre ženský akt.

Výstava je ďalším pokračovaním sprievodného programu Satelit, ktorý prezentuje diela umelcov a umelkýň – predovšetkým mladšej generácie. Výber diel korešponduje s témami a zameraním expozície PMI III Nežná sila venovanej problematike rodu.

Dorota Holubová je portrétna a dokumentárna fotografka z Bratislavy, absolventka FF UK v Bratislave a ITF FPF na Slezkej univerzite v Opave (ČR). Bola niekoľkokrát ocenená na Slovak Press Photo v kategórií portrét, každodenný život, a svet umenia, v roku 2023 získala hlavnú cenu GRAND PRIX Slovak Press Photo. Od roku 2016 sa každoročne zúčastňuje na viacerých kolektívnych aj samostatných výstavách. Je autorkou fotoknihy Neskrývaná láska, prezentujúcej fotografie z rovnomennej výstavy z roku 2020. Vo svojej voľnej tvorbe sa zameriava na ženy, LGBT komunitu, a zákulisie umeleckého sveta.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 24. august 2023 o 17 h
Trvanie výstavy: 24. 8. 2023  –  27.  1. 2024

Kostrbaté slovo, ktoré sa láme v ústach. Ťažké ostré studené písmená, ktoré treba k sebe opatrne uložiť.
KREHKOSŤ

Dielom výstavy Krehkosť je variabilná inštalácia Fragile vznikajúca v rôznych verziách od roku 2012. Vtedy, ešte ako študent VŠVU, sa Kristián Németh začal zaujímať o tému krehkosti a o materiál s touto témou súvisiaci – krištáľ. Od mamy, blízkych a známych získal krištáľové objekty – poháre, vázy a karafy, z ktorých začal budovať architektonické zostavy. Pôvodnou inšpiráciou mu bola úvaha o krehkosti ľudského života.

Dielo Fragile od svojho vzniku prešlo viacerými výstavami (napr. výstava Fragile, At home Gallery, Šamorín (2015), výstava Crack, Youth Gallery, Nitra (2017), výstava No Balance, Schemnitz Gallery, Banská Štiavnica (2019), a iné). Vzhľadom k ďalšej Kristiánovej tvorbe, ktorá sa zameriava na všeobecné celospoločenské témy – hoci niekedy cez životné skúsenosti konkrétnych ľudí – sa aj dielo Fragile ocitlo v rôznych kontextoch. Otvorenosť rôznym interpretáciám si dielo ponecháva vďaka veľmi vyčistenej forme, a silnej metaforickosti a symbolike. Kristián Németh vytvoril pomník krehkosti, (ako ho vo svojom kurátorskom texte z roku 2015 nazval Ľuboš Lehotský), úplný práve vo svojom paradoxe.

V kontexte stálej expozície PGU Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila môžeme dielo nazerať optikou rodovej (ne)rovnováhy. Na rozdiel od väčšiny diel v expozícií, ktoré sa k téme rodovej rovnosti a stereotypov vyjadrujú konkrétne, priamočiaro, surovo až agresívne, dielo Kristiána Németha stojí ako tichý monument, veľkolepý a zraniteľný zároveň. Rovnako, ako vytvorenie tohto diela, aj hľadanie balansu stojí veľa námahy a vyžaduje trpezlivosť.

Inštalácia Fragile pozostáva z krištáľových predmetov, ktoré nie sú nijako zaistené. Držia spolu len vďaka gravitácii. Rovnováha, ktorá vznikla rukou autora, je evidentne veľmi krehká a nestála. Sledujúc tento vzácny moment, ktoréhokoniec sa nedá predpovedať, núti človeka zatajiť dych a uvedomiť si, že harmónia (vo vzťahoch, v spolužití, v živote) nie je konečný stav.

Kristián Németh (1983, Dunajská Streda) Študoval na Katedre intermédií v Ateliéri IN Ilony Németh, kde dokončil doktorandské štúdium v Ateliéri vvv pod vedením Martina Piačeka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2015 bol víťazom hlavnej ceny ESSL Art Award, o rok neskôr sa stal finalistom talianskej ceny Art Laguna, v roku 2020 bol jedným z finalistov Ceny Oskára Čepana a v roku 2022 sa stal laureátom ceny Nadácie Novum. Samostatne vystavoval v inštitúciách ako Artivist Lab, Praha (2022), Station Gallery, Bratislava (2022), Fait Gallery Preview, Brno (2021), At Home Gallery, Šamorín (2021, 2019, 2017, 2015), Schemnitz Gallery, Banská Štiavnica (2019), Nitrianska galéria (2017), Šopa Gallery, Košice (2017), Hot Dock Gallery, Bratislava (2016) či SODA Gallery, Bratislava (2010) a bol súčasťou skupinových výstav v galériách Kunsthalle Bratislava, Mauve, Viedeň, SODA Gallery, Bratislava, Galéria Jána Koniarka, NTK Praha, Essl Museum, Klosternueburg, Museum of Moscow, SNG, Bratislava či Contemporary Art Center of Thessaloniki.
Dlhodobo sa venuje témam súvisiacim s telesnosťou, identitou a intimitou vo vzťahu k mocenským štruktúram. Tvorí fotografie, objekty, inštalácie a režírované performancie s minimalistickou, ale pôsobivou až scénografickou estetikou. Žije a pracuje v Bruseli.