Prvé múzeum intermédií I

Prvé múzeum intermédií I (2012 – 2017)
Verzie neokonceptuálneho umenia, rod a telesnosť

autori:
Simona Bubánová
Pavlína Fichta Čierna
Denisa Lehocká
Karol Pichler
Boris Ondreička
Laco Teren
Jozef Šramka
Jana Želibská

koncepcia expozície a kurátorka:
Mira Sikorová-Putišová

Výber diel do prvej (a zároveň pilotnej) fázy Prvého múzea intermédií predstavuje typické prvky umenia s ťažiskom v 90. rokoch, ich prepojenie s vrcholiacimi 80. rokmi, zároveň ich kontinuitu v novom miléniu. Expozícia bola „úvodným vstupom“ do umenia intermédií dekády a taktiež poukazovala na presadenie sa mediálneho umenia – najmä videomédií v tomto čase.

Jazyk postmoderného umenia je v 90. rokoch viditeľný v stieraní hranice medzi elitnou a masovou kultúrou a synkretickom štýle – typickými príkladmi sú prezentované realizácie Borisa Ondreičku. Objekty Laca Terena odrážajú jednu z príznačných tém neokonceptualizmu 90. rokov – nejednoznačný vzťah k svetu tovaru, no použitie archetypu (vajce ako symbol zrodenia) má korene v jeho starších neoexpresionistických maľbách. Ich ikonografické prvky použila aj Simona Bubánová, avšak jej objekt sa spracovaním už približuje k formám intermédií 90. rokov. Určitým protipólom k dielam týchto autorov je nástenná inštalácia Karola Pichlera, predstavujúca typ neokonceptuálneho umenia s východiskami vo filozofii, náboženstve či mystických náukách, na základe ktorých autor zostavuje vizuálny jazyk postavený na šifrách a kódoch.

Ďalšou líniou expozície Prvého múzea intermédií I sú realizácie autoriek v línii postfeminizmu a umenia zaoberajúceho sa problematikou rodu. Sú revíziami radikálnejšie formulovaného feminizmu, a to i napriek skutočnosti, že v našom prostredí pred rokom 1989 (vzhľadom na vtedajšiu prax umenia), nemal výraznejšie zastúpenie. Diela tohto typu charakterizuje snaha štruktúrovanejším spôsobom zadefinovať identitu ženy a rod. Témy postfeminizmu sa venujú vnímaniu tela, narúšaniu tabu sexuality, mapujú súkromie, a pre diela, ktoré ich reflektujú, sú viac príznačné mediálne formy umenia. V 90. rokoch s nimi začala pracovať Jana Želibská, jej video inštalácia je reflexiou atribútu ženskosti (pŕs) na základe tvarovej a zvukovej alúzie. Z podobnej platformy sa odvíja aj videoperformancia Pavlíny Fichta Čiernej, ako introspektívna referencia o vlastnej telesnosti. Denisa Lehocká v inštalácii sprostredkúva svoje súkromie, kde dominantným prvkom je zachytenie intimity páru. Trojicu diel autoriek – žien dopĺňa realizácia Jozefa Šramku ako pendant vyjadrený pohľadom muža.

Druhotným, no zastrešujúcim motívom expozície, je dôraz na telesnosť, ako jednej z tém umenia po roku 1989. Popri jeho uchopení v intenciách rodovej problematiky (Jana Želibská, Pavlína Fichta Čierna, Denisa Lehocká) je artikulovaný aj razantnejšími expresívnymi formami alebo s rôznou mierou uplatnenia jazyka metafory alebo symbolického vyjadrovania (Simona Bubánová, Laco Teren, Boris Ondreička, Karol Pichler, Jozef Šramka).


Expozícia