Prvé múzeum intermédií je dlhodobou expozíciou diel vyberaných najmä zo zbierky intermedií galérie (predovšetkým statické intermédiá – objekty a inštalácie a diela mediálneho umenia: videoinštalácie a autonómne videá). Okrem tejto špecializácie je zároveň prvou expozíciou dlhodobého charakteru na Slovensku, ktorá prezentuje výtvarné umenie po roku 1989. Toto vročenie má svoje prirodzené dôvody. Spoločenské zmeny, ktoré odštartovali na konci tohto roka, mali totiž výrazný vplyv aj na zmeny v oblasti tzv. umeleckej prevádzky, čiže súvislostí v akých výtvarné umenie vzniká, býva prezentované a stáva sa súčasťou zbierok galérií.

Slovo „múzeum“ v názve pôsobí viac-menej paradoxne, keďže typ tradičnej expozície v našich podmienkach stále evokuje proces určitého konzervovania a model zastavenia. Môže byť v rozpore s charakterom intermédií – nestatických v zmysle hybridnej povahy – v ich integrite dochádza k presahom do iných médií (oproti tradičným ako je najmä maľba, socha, kresba, grafika) alebo so základným atribútom mediálneho umenia, ktoré je generatívne, no aj video umenia definovaného plynutím času. I z tohto dôvodu sa obsah expozície vo vymedzených intervaloch obmieňa.

Považská galéria umenia v Žiline, ako prvá z galérií pôsobiacich v regióne (a v tom čase i na Slovensku) začala s vytváraním zbierky intermédií, sledujúc primárnu snahu zachovávať diela 90. rokov, dokumentovať a deponovať ich prostredníctvom špecifickej galerijnej metodológie, podmienky ktorej sú pre regionálnu galériu a jej možnosti, často pomerne náročné. Treba si uvedomiť, že ide o realizácie, ktoré sú na rozdiel klasických médií spravidla finančne náročnejšími akvizíciami, a často krát majú osobité požiadavky údržbu i opätovnú prezentáciu. Pod zrod a existenciu zbierky intermédií PGU sa výrazne podpísalo pôsobenie riaditeľky Kataríny Rusnákovej a hlavného kurátora Radislava Matuštíka v 90. rokoch. Aj pri dnešnom pohľade späť – po dvadsiatich piatich rokoch od začiatku jej budovania (prvá inštalácia pribudla v roku 1992, prvá video inštalácia o rok neskôr) bolo rozhodnutie ju vytvoriť výnimočným krokom.

Galéria počas piatich rokov (1992 – 1997) – v úseku, ktorý vzhľadom na objem získaných diel, môžeme stále považovať za ťažiskový, dokázala vybudovať zbierku intermédií v ojedinelom rozsahu. Od roku 2006 je priebežne dopĺňaná realizáciami ďalších autorov, tak aby diela v nej referovali o podobách intermediálneho a mediálneho umenia po roku 2000 v príznačných rysoch. Na základe tejto stratégie je dnes zo zbierky možné zostavovať kolekcie typické nielen príslušnosťou k týmto formám umenia, ale aj tematické celky.

Tematický konštrukt sa javí ako najviac ideálny model pre Prvé múzeum intermédií. Forma diel v expozícii je vopred daná (intermédiá v škále objektu, inštalácie, ready-mades a rôzne typy mediálneho umenia) a diela spravidla predstavujú model neokonceptuálneho umenia a jeho variácie prítomné po roku 1989. Reflektuje tak línie a diskurzy umenia po roku 1990, pričom sa snaží poukázať na ich prepojenia prostredníctvom diel z 90. rokov, nového milénia a (aspoň v skratke) približuje vývin a spôsoby premeny ich autorských reflexií. Zámer prezentovať diela zo zbierky intermédií tematickým spôsobom podporuje aj plocha expozície, ktorá je vzhľadom na ich charakter (častokrát sú väčších rozmerov) v podstate limitujúca.

Realizáciu expozície z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.