Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 14. november 2024 o 17 h
Trvanie výstavy: 15. 11. 2024 – 1. 3. 2025

“Príbeh muža, ktorý so svojou pohovkou zrástol, rezignujúc na ideál aktívneho atletického alfa samca;
muža, ktorého fyzická smrť je ešte ďaleko, ale tá mentálna už nastala.”
Miro Trubač

Gauč a muž splynuli v jedno. Prenikavý tón jasne symbolizuje koniec. Akoby mäkká plastika – šedý gauč v reálnej veľkosti, ktorý pohltil neatraktívne mužské telo. Inštalácia Padlý hrdina svojim názvom navádza na čítanie diela. Prezrádza, že autor sa zo svojej pozície v mužskom svete zamýšľa nad tým, čo dnes znamená byť mužom. Premýšľa o hrdinoch, mužských vzoroch a autoritách, ktoré – ako sám priznáva – podvedome vyhľadáva, pravdepodobne z dôvodu priskorej straty vlastného otca. Otvára tým mnoho tém: Aký by mal muž byť, čo sa od neho očakáva, ako sa v skutočnosti cíti, prečo vlastne potrebujeme vzor, či ku komu vzhliadať, keď sa rozplynie stereotypná predstava mýtického hrdinu.

Mužský svet či maskulínna problematika je v slovenskom súčasnom umení pomerne vzácna téma. Miro Trubač svoje diela nerealizuje na základe všeobecného spoločenského diskurzu (i keď jeho tvorba často navádza k zovšeobecňovaniu); vychádza z absolútne konkrétnych situácií, z prostredia blízkych ľudí či rodinných príslušníkov. Ako zdroj inšpirácie v tomto prípade uvádza vlastného starého otca, ktorý rezignoval na aktívny život a zúžil svoj životný priestor na obývačku s televízorom a gaučom. Zaujímavá je preto aj línia spolupráce; model musel vystúpiť zo svojej postavy (pre ktorú bol paradoxne ako model vybratý), a aktívne spolupracovať – plastika je totiž reálnym odtlačkom jeho tela. Starý muž, ktorý väčšinu svojho času rezignovane leží na gauči, sa na podnet vlastného vnuka „zdvihol“ a zapojil, aby mohlo vzniknúť dielo hovoriace príbeh o pasivite, páde hrdinstva a kríze mužstva.

Dielo Veľká pohovka (2009) v novej verzii inštalácie, je formálnou alúziou na renesančné Venuše, nádherné symboly ženskosti, ktoré – ladne poukladané na pohovkách – ponúkajú svoje telo svetu na obdiv. Tu však ide o mužskú verziu 21. storočia. Divák sa dostáva do pozície akéhosi neželaného hosťa uprostred intímnej situácie, ktorú je možno interpretovať viacerými spôsobmi. Mne osobne vyskakuje citát národného buditeľa 19. storočia Jána Francisciho (samozrejme úplne mimo svoj historický kontext):

(…) ja som sa nie na to
narodil, aby som prehlivel jak blato
na mieste, na ktoré osud ma posadil
v hnilobe pol, abo i celé stoletia.

Kristína Hermanová

Miro Trubač (1986), vyštudoval na VŠVU v Bratislave na Katedre socha, objekt, inštalácia (prof. P. Kovačovský), doktorandské štúdium ukončil pod vedením doc. Jána Hoffstädtera. Od roku 2011 pracuje ako výtvarný pedagóg na ZUŠ v Trnave, od roku 2023 aj vo funkcii riaditeľa. V roku 2017 sa stal laureátom medzinárodnej ceny T.I.N.A. prize. V tom istom roku bol súčasťou výstavy Personal Structures open borders ako sprievodného podujatia v rámci 57. Bienále umenia v Benátkach. Pripravil viacero samostatných a skupinových výstav doma aj v zahraničí (2024 – The Search for Utopia, Culture Lab LIC, New York). Venuje sa prevažne komornej figurálnej plastike so zameraním na mužský svet a jeho maskulínne problémy. V súčasnosti je reprezentovaný A Pick Gallery v Turíne. Žije a tvorí v Trnave.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie: 27. 8. 2024 o 17 h
Trvanie: 27. 8. 2024 – 9. 11. 2024

Výstava mladej autorky Zuzany Kužmovej dočasne doplní stálu expozíciu PMI III. Nežná sila, ktorá prezentuje tvorbu slovenského autorstva, zaoberajúceho sa rodovými rozdielmi, stereotypmi, a (ne)rovnosťou.

Projekt Nosnica je prezentáciou variabilnej inštalácie závesných objektov a troch malieb. Spoločnou têmou – ako naznačuje názov – je vnimanie ženskej úlohy v spoloč nosti. Autorka sleduje a poukazuje na stále pretrvávajúci predpoklad naplnenia životnej roly ženy v materstve.
Znázornenie objektov imitujúcich škrupinky v dámskej pančuške je akousi metaforou nebezpečne zjednodušenej ženy – plodné vajíčka v príťažlivom obale. Premyslene použité materiály zapadajú do stereotypu ženského sveta – niečo jemné a krehké, typicky ženské. Polopriesvitné kokóny visia jeden vedla druhého, takmer rovnaké, bez rozdielu či vlastnej individuality. Bez hlavy a rúk, estetizujúce a zároveň funkčné. Takéto prvé čítanie diela vzápätí dobieha druhý, vnímavejší pohľad. Škrupinky sú porozbíjané, a napriek tomu, že je ich v zásobnom „vrecúšku“ dosť, ani z jedného sa nikdy nič nevyliahne. Tento kontrast medzi predpokladom a realitou je zobrazením osobnej vôle človeka – v tomto prípade ženy – a snahu o jej popieranie. S ňou sa stretávame nielen v súkromným vzťahoch, ale cyklicky aj vo verejnom živote a v politike, ktorá tému reprodukčných práv často a opätovne využíva, aby rozbúrila vody a rozdelila spoločnosť. Inštaláciu dopĺňajú maľby, ktoré veľmi priamočiarym spôsobom opäť prezentujú vzťah autorky k spoločenskému vnímaniu postavenia ženy. Brutálny obraz ženy ako nosnice, pre ktorú by malo byť samozrejmosťou obetovať sa bez rečí pre budúcu generáciu. Projekt Nosnica (v odlišnej verzi) bol prvýkrát prezentovaný v galérií výklad v Trnave v roku 2022.

Zuzana Kužmová (1988) vyštudovala na Pedagogickej fakulte UMB V Banskej Bystrici a Pedagogichej fakulte UK v Bratislave, na Katedre výtvarnej výchovy (magistershé štúdium ukončila v roku 2014). Dlhodobo sa venuje rodovým otázkam, zaostrené má na vnímanie ženskej identity a jej postavenia v spoločnosti či v intímnych vztahoch. Vystavovala na niekolkých kolektívnych výstavách, svoju tvorbu prezentovala takisto v samostatných výstavných pro jektoch – napr. Medzi intimitou a telom (Galéria X, Bratislava, 2014): Ako keby ani nebola (Tvorivô Gallery and atelier, Bratislava, 2016); Čas – Obeta, (Galéria Výklad, Trnava, 2017); Nosnica (Galéria Výklad, Trnava, 2022); Zistila som, že som už stará (A7 Gallery, B. Bystrica, 2022); atď. Žije a tvorí v Bratislave.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 7. marca o 17 h
Trvanie výstavy: 8. 3. 2024 – 27. 7. 2024

Prezentovaná výstava je výberom zo série fotografií s názvom Adamove jablká. Dorota Holubová sa pri nej zamerala na zobrazenie mužského tela, urobila tak cez štúdiové fotografie aktov.
Výber konkrétnych fotografovaných modelov je rôznorodý; princípom bolo prijatie obrazu mužského tela bez idealizácie, bez ohľadu na spoločenské očakávania, ako by malo telo vyzerať. Z tohto pohľadu sa jedná o vyzdvihnutie myšlienky body positivity – prijatí vlastného tela bez predsudkov pochádzajúcich z okolia.
Adamove jablká však za touto prvou vrstvou skrývajú ďalšiu tému. Mužské akty sú menšinovým, pre niekoho možno novým či vyrušujúcim žánrom. Séria tak poukazuje na veľmi silný rodový stereotyp, ktorý sa opakuje v dejinách umenia aj dejinách fotografie. V rámci neho sme zvyknutí vídať v galériách a múzeách odhalené ženské telo uložené na mäkkej posteli či diváne, z ktorého sa stala estetická záležitosť. Prevzatím tohto postupu a jeho aplikáciou na mužské telo vznikli fotografie mužov v polohách a pózach často typických pre ženský akt.

Výstava je ďalším pokračovaním sprievodného programu Satelit, ktorý prezentuje diela umelcov a umelkýň – predovšetkým mladšej generácie. Výber diel korešponduje s témami a zameraním expozície PMI III Nežná sila venovanej problematike rodu.

Dorota Holubová je portrétna a dokumentárna fotografka z Bratislavy, absolventka FF UK v Bratislave a ITF FPF na Slezkej univerzite v Opave (ČR). Bola niekoľkokrát ocenená na Slovak Press Photo v kategórií portrét, každodenný život, a svet umenia, v roku 2023 získala hlavnú cenu GRAND PRIX Slovak Press Photo. Od roku 2016 sa každoročne zúčastňuje na viacerých kolektívnych aj samostatných výstavách. Je autorkou fotoknihy Neskrývaná láska, prezentujúcej fotografie z rovnomennej výstavy z roku 2020. Vo svojej voľnej tvorbe sa zameriava na ženy, LGBT komunitu, a zákulisie umeleckého sveta.