Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 27. novembra 2025 o 17 h
Trvanie výstavy: 28. 11. 2025 – 28. 3. 2026
Grafický dizajn: Viktória Jehlárová

V obrazoch Jakuba Mlynarčíka rozoznávame fragmenty ľudského tela – svaly, torzá, gestá, organické a dynamické formy, no bez jasného anatomického ukotvenia. Telá sa rozpúšťajú a splývajú, strácajú hranice, akoby boli zachytené v neustálom pohybe. Mlynarčík sa ale primárne nezaoberá telom ako takým. Používa ho ako nástroj poznania, ako most k porozumeniu. Telo sa v jeho tvorbe stáva univerzálnym médiom – niečím, čo je vlastné každému z nás, čo intuitívne poznáme a čo je nám fyzicky najbližšie.

Autor vo svojej tvorbe nevníma telo ako formu, ale ako proces. Figúry sa premieňajú, pretvárajú jedna v druhú, existujú skôr ako záznam energie, dychu, dotyku či vnútorného napätia. Tým vzniká dojem fluidnej telesnosti – ani mužskej, ani ženskej, ale otvorenej, premenlivej a živej.

Zobrazovaním fragmentárneho tela Mlynarčík vo svojej tvorbe skúma hranice identity a efekt definovania. Pojem definícia má svoj pôvod v latinskom dēfīnīre, čo znamená určiť hranice, uzavrieť, ukončiť. Rovnaký základ nesie aj slovo definitívny; už samotná etymológia tak odhaľuje vzťah medzi pomenovaním a koncom. Definovať znamená vymedziť, oddeliť, ustanoviť pevný tvar – a tým zastaviť pohyb, ktorým sa vec mohla ďalej meniť a rásť. Každá definícia je zároveň koncom pohybu, nemožnosťou ďalšej zmeny.

V kontexte Mlynarčíkovho diela sa definícia stáva metaforou uzavretosti. Jeho maliarske gesto sa však obracia proti potrebe presne určovať a namiesto istoty volí otvorenosť. V priestore obrazu sa významy rozplývajú, neustále prekračujú svoj rámec, odmietajú definitívnosť. Dielo tak pozýva k reflexii hranice medzi poznaním a uvoľnením – medzi snahou uchopiť a schopnosťou nechať plynúť; prijať premenlivosť, vzdať sa potreby presného pomenovania a túžby po kontúre, ktorá by nás uzavrela.

Jakub Mlynarčík (2000) je absolventom Akadémie umení v Banskej Bystrici, počas štúdia absolvoval pobyt na Akadémii Sztuk Pięknych vo Varšave. Bol finalistom 20. ročníka súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB. Vo svojej tvorbe pracuje najmä s figuratívnymi motívmi, ktoré premieňa na metafory prekračovania normatívnych rámcov. Jeho jemne abstrahované maľby a kresby skúmajú pohyb, vrstvenie a kolektívne vedomie, pričom reflektujú existenciálne, sociálne a psychologické témy – identitu, osobnosť a slobodu. Zúčastnil sa viacerých výstav doma aj v zahraničí, napr. Medzipriestor (Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica), Interreg Next (Mons Medivs, Baia Sprie, RO),Obraz doby (Galéria 19, Bratislava), Dare to know (Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica), Human like (Stoł Powszechny, Varšava, PL) či Ťažisko (Prešov).

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 15. mája 2025 o 17 h
Trvanie výstavy: 16. 5. 2025 – 27. 9. 2025
Grafický dizajn: Viktória Jehlárová

Tero Abaffy sa už od štúdia zaoberá ženskosťou a prirodzenosťou. V staršej tvorbe si všímala idealizáciu ženy v rôznych kontextoch (v náboženstve dokonalú Pannu Máriu, ktorej chýba ženská prirodzenosť, či snaha o bezchybnú (seba)prezentáciu na sociálnych sieťach). Robila tak často v médiu digitálnej kresby či maľby v jasných farbách; v tvárach jej postáv sa objavoval typický usmiaty emotikon.

Neskôr sa farebná linka začala rozpíjať, rukopis sa rozvoľnil, v obrazoch sa objavili zvieratá, tematika sa odklonila od vonkajšieho sveta k skúmaniu toho surreálneho. Autorka pri tom vychádza z vlastných úvah, ale aj s vedeckých štúdií, ktoré sa venujú snom, snívaniu a snovej deprivácií. Práve snovú depriváciu – teda absolútny nedostatok fázy spánku, v ktorej snívame – a jej následky, chápe ako dôkaz nevyhnutnej potreby snov pre duševné zdravie. Vo svojich dielach zhmotňuje sny ako cesty do podvedomia.

V kontexte expozície Nežná sila táto inštalácia nepatrí k dielam, ktoré by jasne formulovali problematiku rodových stereotypov či (ne)rovnosti a kriticky hodnotili spoločenskú rodovú nespravodlivosť. Je naopak vnútornou až intímnou výpoveďou o jedinečnosti vlastnej identity, ktorá stojí na ženskosti (pričom nijako nepopiera jedinečnosť mužskú). Tero Abaffy zo svojej pozície ženy – umelkyne znázorňuje nachádzanie prirodzenosti v spojení s divokou prírodou. Sme šelmy, ktoré majú aj v umelom prostredí zoologickej záhrady stále v očiach silu a hĺbku divočiny.

Tero (Tereza) Abaffy (*1992), vyštudovala na VŠVU (Ateliér voľnej a farebnej grafiky doc. Vojtecha Kolenčíka), počas štúdia absolvovala zahraničné pobyty na University of Art Thessaloniki v Grécku a na UMPRUM v Prahe v Českej republike. V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave, pričom vo svojej práci sa zameriava na skúmanie tém spojených so ženskosťou, autenticitou a iróniou v kontexte súčasnej mediálnej kultúry. Pracuje najmä s klasickou maľbu s presahom do inštalácie či objektu. Vystavovala na viacerých výstavách na Slovensku aj v zahraničí: a to kolektívnych, napr. POP-UP (Schottert Contemporary, Pistoriho palác, Bratislava, 2024), Heroines: my personal female hero (Slovenský inštitút v Prahe, Praha, 2024; Slovenský inštitút v Berlíne, Nemecko, 2024), Ženy hrdinky a Ženy, ktoré zmenili svet (Slovenský inštitút v Jeruzaleme, Izrael, 2022), Body Positivity (HAZE Gallery, Berlin, Nemecko, 2021), Čierne diery (Nová synagóga, Žilina, 2020), ako aj samostatných, napr. Pavilón Šeliem (Contemporary Art Gallery, Bratislava, 2023), And what is your spirit animal? (Blu: gallery, Modra, 2022), Pičurdy (čo behali s vlkmi) (DOT Contemporary Art Gallery, Bratislava, 2021) a pod.