Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 7. marca o 17 h
Trvanie výstavy: 8. 3. 2024 – 27. 7. 2024

Prezentovaná výstava je výberom zo série fotografií s názvom Adamove jablká. Dorota Holubová sa pri nej zamerala na zobrazenie mužského tela, urobila tak cez štúdiové fotografie aktov.
Výber konkrétnych fotografovaných modelov je rôznorodý; princípom bolo prijatie obrazu mužského tela bez idealizácie, bez ohľadu na spoločenské očakávania, ako by malo telo vyzerať. Z tohto pohľadu sa jedná o vyzdvihnutie myšlienky body positivity – prijatí vlastného tela bez predsudkov pochádzajúcich z okolia.
Adamove jablká však za touto prvou vrstvou skrývajú ďalšiu tému. Mužské akty sú menšinovým, pre niekoho možno novým či vyrušujúcim žánrom. Séria tak poukazuje na veľmi silný rodový stereotyp, ktorý sa opakuje v dejinách umenia aj dejinách fotografie. V rámci neho sme zvyknutí vídať v galériách a múzeách odhalené ženské telo uložené na mäkkej posteli či diváne, z ktorého sa stala estetická záležitosť. Prevzatím tohto postupu a jeho aplikáciou na mužské telo vznikli fotografie mužov v polohách a pózach často typických pre ženský akt.

Výstava je ďalším pokračovaním sprievodného programu Satelit, ktorý prezentuje diela umelcov a umelkýň – predovšetkým mladšej generácie. Výber diel korešponduje s témami a zameraním expozície PMI III Nežná sila venovanej problematike rodu.

Dorota Holubová je portrétna a dokumentárna fotografka z Bratislavy, absolventka FF UK v Bratislave a ITF FPF na Slezkej univerzite v Opave (ČR). Bola niekoľkokrát ocenená na Slovak Press Photo v kategórií portrét, každodenný život, a svet umenia, v roku 2023 získala hlavnú cenu GRAND PRIX Slovak Press Photo. Od roku 2016 sa každoročne zúčastňuje na viacerých kolektívnych aj samostatných výstavách. Je autorkou fotoknihy Neskrývaná láska, prezentujúcej fotografie z rovnomennej výstavy z roku 2020. Vo svojej voľnej tvorbe sa zameriava na ženy, LGBT komunitu, a zákulisie umeleckého sveta.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 24. august 2023 o 17 h
Trvanie výstavy: 24. 8. 2023  –  27.  1. 2024

Kostrbaté slovo, ktoré sa láme v ústach. Ťažké ostré studené písmená, ktoré treba k sebe opatrne uložiť.
KREHKOSŤ

Dielom výstavy Krehkosť je variabilná inštalácia Fragile vznikajúca v rôznych verziách od roku 2012. Vtedy, ešte ako študent VŠVU, sa Kristián Németh začal zaujímať o tému krehkosti a o materiál s touto témou súvisiaci – krištáľ. Od mamy, blízkych a známych získal krištáľové objekty – poháre, vázy a karafy, z ktorých začal budovať architektonické zostavy. Pôvodnou inšpiráciou mu bola úvaha o krehkosti ľudského života.

Dielo Fragile od svojho vzniku prešlo viacerými výstavami (napr. výstava Fragile, At home Gallery, Šamorín (2015), výstava Crack, Youth Gallery, Nitra (2017), výstava No Balance, Schemnitz Gallery, Banská Štiavnica (2019), a iné). Vzhľadom k ďalšej Kristiánovej tvorbe, ktorá sa zameriava na všeobecné celospoločenské témy – hoci niekedy cez životné skúsenosti konkrétnych ľudí – sa aj dielo Fragile ocitlo v rôznych kontextoch. Otvorenosť rôznym interpretáciám si dielo ponecháva vďaka veľmi vyčistenej forme, a silnej metaforickosti a symbolike. Kristián Németh vytvoril pomník krehkosti, (ako ho vo svojom kurátorskom texte z roku 2015 nazval Ľuboš Lehotský), úplný práve vo svojom paradoxe.

V kontexte stálej expozície PGU Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila môžeme dielo nazerať optikou rodovej (ne)rovnováhy. Na rozdiel od väčšiny diel v expozícií, ktoré sa k téme rodovej rovnosti a stereotypov vyjadrujú konkrétne, priamočiaro, surovo až agresívne, dielo Kristiána Németha stojí ako tichý monument, veľkolepý a zraniteľný zároveň. Rovnako, ako vytvorenie tohto diela, aj hľadanie balansu stojí veľa námahy a vyžaduje trpezlivosť.

Inštalácia Fragile pozostáva z krištáľových predmetov, ktoré nie sú nijako zaistené. Držia spolu len vďaka gravitácii. Rovnováha, ktorá vznikla rukou autora, je evidentne veľmi krehká a nestála. Sledujúc tento vzácny moment, ktoréhokoniec sa nedá predpovedať, núti človeka zatajiť dych a uvedomiť si, že harmónia (vo vzťahoch, v spolužití, v živote) nie je konečný stav.

Kristián Németh (1983, Dunajská Streda) Študoval na Katedre intermédií v Ateliéri IN Ilony Németh, kde dokončil doktorandské štúdium v Ateliéri vvv pod vedením Martina Piačeka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2015 bol víťazom hlavnej ceny ESSL Art Award, o rok neskôr sa stal finalistom talianskej ceny Art Laguna, v roku 2020 bol jedným z finalistov Ceny Oskára Čepana a v roku 2022 sa stal laureátom ceny Nadácie Novum. Samostatne vystavoval v inštitúciách ako Artivist Lab, Praha (2022), Station Gallery, Bratislava (2022), Fait Gallery Preview, Brno (2021), At Home Gallery, Šamorín (2021, 2019, 2017, 2015), Schemnitz Gallery, Banská Štiavnica (2019), Nitrianska galéria (2017), Šopa Gallery, Košice (2017), Hot Dock Gallery, Bratislava (2016) či SODA Gallery, Bratislava (2010) a bol súčasťou skupinových výstav v galériách Kunsthalle Bratislava, Mauve, Viedeň, SODA Gallery, Bratislava, Galéria Jána Koniarka, NTK Praha, Essl Museum, Klosternueburg, Museum of Moscow, SNG, Bratislava či Contemporary Art Center of Thessaloniki.
Dlhodobo sa venuje témam súvisiacim s telesnosťou, identitou a intimitou vo vzťahu k mocenským štruktúram. Tvorí fotografie, objekty, inštalácie a režírované performancie s minimalistickou, ale pôsobivou až scénografickou estetikou. Žije a pracuje v Bruseli.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: piatok 10. marca 2023 o 17 h
Trvanie výstavy: 11. 3. 2023 – 22. 7. 2023

Satelitom dočasne rozširujúcim stálu expo­zíciu Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila, ktorá je venovaná tematike rodu, je výstava Martiny Chudej.

Inštalácia Prespanka Martiny Chudej je vyrovnaním sa s osobnou skúsenosťou s tehotenstvom. Zmiešané pocity, zodpovednosť, blízkosť a intimita, spojenie, meniace sa fyzické telo, rastúci strach. Martina v inštalácii pracuje so staršími materiálmi, ktoré recykluje. Nevyberá si ich kvôli estetickým kvalitám, ale kvôli odkazom z minulosti, ktoré v sebe nesú – pre jej dielo je podstatný práve ich predchádzajúci život. Posteľ a textílie zo starých páperových perín a vankúšov nesú stopy prítomnosti tiel – na plátnach sa objavujú škvrny a fľaky od rôznych sekrétov ľudského tela. Tieto „mapy“, dokonale fungujúce ako symbol a obraz sám osebe, sú podkladom pre maľby fragmentov ľudského tela, meniaceho sa a zraniteľného. Malieb je deväť; majú kruhový formát a ich rozmer z obrazu na obraz rastie, čím autorka jasne rámcuje nosnú tému diela – tehotenstvo.

Inštalácia Prespanka je vo viacerých smeroch atypickým vybočením z tvorby Martiny Chudej. Po formálnej stránke, kde sa väčšina jej diel radí do oblasti umenia mediálneho a intermediálneho charakteru – s použitím najnovších technológií, cez videá, performance až po inštalácie s hyperrealistickými sochárskymi objektmi – sa obracia ku klasickej maľbe, i keď na neklasický podklad. Akoby vyrovnanie sa so zážitkom, ktorý okrem duše poznačí aj fyzické telo, vyžadovalo jemnejší, osobnejší a rukodielny prístup. Častá orientácia autorky na celospoločenské témy, ktoré v dielach často komentuje feministicky orientovaným, kritickým až podvratným tónom, v inštalácií Prespanka ustupuje osobnej téme.
V kontexte expozície Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila otvára ďalšie otázky spojené s tematikou rodu a ukazuje možnosti, ako sa umenie môže dotýkať čisto ženskej traumatizujúcej témy, akou je „neúspešné“ tehotenstvo.

Martina Chudá (1990) vyštudovala odevný dizajn na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, Animáciu výtvarného umenia na Pedagogickej fakulte TRUNI v Trnave, a Učiteľstvo výtvarného umenia na UK v Bratislave. Vystavovala na viacerých kolektívnych výstavách (napr. Pamäť textilu, Galéria UMELKA, Bratislava, (2015); Textile Art of Today, Bratislava, Poprad, Bielsko-Biala, Györ, Uherské Hradište (2015 – 2017); Podoby slobody, NG Nitra (2019); a i.); na výstavách ako súčasť umeleckej dvojice s Petrom Lančaričom (Amateri.art , Galéria Výklad, Trnava (2017); Kým nás ___ nerozdelí, NG – Galéria mladých, Nitra (2018)); či na samostatných výstavách (Kamufláž, Galéria Výklad, Trnava (2016); Beautyfixion, Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica (2022) , Databody, A7 Gallery, Banská Bystrica (2022), a i.). Od roku 2015 je členkou Slovenskej výtvarnej únie / združenia textilných výtvarníkov TXT, od roku 2018 je súčasťou organizačného tímu nezávislej Galérie Výklad na pešej zóne v Trnave. Žije a tvorí v Trnave.

Ivana Šáteková – Neznesiteľná ťažkosť bytia

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: utorok 22. novembra 2022 o 17 h
Trvanie výstavy: 23. 11. 2022 – 28. 2. 2023

Satelitom dočasne rozširujúcim stálu expo­zíciu Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila, ktorá je venovaná tematike rodu, je výstava Ivany Šátekovej.

Na súčasnej slovenskej scéne patrí Ivana k výrazným osobnostiam. Vo svojich dielach prináša ostrú kritiku a iróniu. Priamočiare vyjadrenie kritického názoru na stav spoločnosti nebýva obvyklou stratégiou výtvarných umelcov, takisto humor je na slovenskej výtvarnej scéne pomerne ojedinelým prvkom.
Ivana Šáteková sa dlhodobo zaoberá skúmaním našej národnej mentality, bez pátosu pomenúva to, o čom si myslí, že je našim národným folklórom. Aktuálnejšími než legendárna pohostinnosť, zbožnosť či skromnosť sa javia alkoholiz­mus, malosť, či frustrácia. Za uplynuté roky sa autorka postupne posunula od komentovania k aktivizmu – svojimi dielami v súčasnosti názorovo aj materiálne podporuje LGBTI+ komunitu.

Vo svojich aktuálnych dielach sa venuje úlohe a postaveniu ženy; nepracuje však s vnútornou intimitou, ale príznačne spra­cováva spoločenské témy. Vo vizuálnom jazyku folklóru, s použitím techniky vyší­vania na staré autentické obrusy a utierky, ponúka výtvarné reflexie nerovnosti medzi mužom a ženou.

Vystavený vyšívaný obrus s názvom Woman at work je „zdobený“ výjavmi zo života ženy. Ide o scény ženskej práce – kopanie na poli, zarezanie sliepky či ťahanie opitého muža z krčmy. K týmto „tradičným“ ženským činnostiam Ivana pridáva aj scény z 21. sto­ročia, napr. žena sediaca na fit lopte, pra­cujúca na notebooku; a tiež činnosti, ktoré bežne patria k prácam typicky vnímaným ako „mužské“ – kosenie, rezanie motorvou pílou, vŕtanie, a pod. Vymenovávaním ženských povinností v domácnosti aj mimo nej, Ivana Šáteková prispieva do expozície Nežná sila, kde sa viackrát objavuje tema­tizovanie stereotypne vnímaného mužsko-ženského sveta a rodovo rozdelené úlohy. Autorka tiež otvára tému ženskej neplatenej práce a jej hodnoty v porovnaní s ľahko vyjadriteťnou hodnotou práce v zamestnaní – výškou platu. Levitujúci stôl s obrusom je možné obchádzať stále dokola, čo evokuje stupňujúcu sa rýchlosť v neko­nečnom kolotoči každodennosti: vyprevadiť deti do školy, zavesiť bielizeň, navariť, porý­ľovať, stiahnuť zajaca z kože, umyť záchod, doniesť vodu… a tak stále dokola.

V dielach Naše, Neznesiteľná tažkosť bytia a Opekačka je žena objektom, podriadená vyššie postaveným jedincom či inštitú­ ciám. Vo všetkých zobrazených situáciách, aj v tých zo súčasného prostredia, je zobra­ zovaná žena oblečená vždy v ľudovom kroji. Tento kontrast môže byť chápaný ako meta­ fora postavenia ženy, ktoré sa za posledné stáročia vo svojej hlbokej podstate nezme­nilo. V našom patriarchálnom svete žena naďalej zostáva tým „slabším pohlavím“, menejcenným človekom.

Ivana Šáteková (*1984) je absolventka VŠVU v Bratislave. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award, a v roku 2014 jej bola udelená Cena Nadácie Tatra banky. Je členkou kresliarskeho tria Dzivea, spo­ lupracuje na časopisoch Bublina a Príbehy 20. storočia. Vo svojej tvorbe používa maľbu a kresbu inšpirovanú komiksom, no pracuje aj s inými médiami (výšivka, objekt, interaktívna inštalácia). Často prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, na základe čoho komentuje hlboko zakorenené paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.

Jan Kostaa – Trofeje

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie
Otvorenie výstavy: štvrtok 25. augusta 2022 o 17.00 hod.
Trvanie výstavy: 26. 8. 2022 – 15. 10. 2022

Výstava Trofeje je Satelitom Prvého múzea intermédií III. Nežná sila. Jan Kostaa, ako mužský autor, dočasne dopĺňa stálu expozíciu venovanú tematike rodu, v ktorej sú prezentované diela 8 autoriek a 1 autora zo zbierky intermédií Považskej galérie umenia v Žiline.

Tvorba Jana Kostuu by sa dala rozdeliť do dvoch silných tematických okruhov. Oba ich spája záujem o figúru, viac či menej čitateľný odkaz na fyzické utrpenie, a skúmanie ľudskej / mužskej potreby súťažiť, víťaziť, dobývať a ovládnuť.
Jedným okruhom je záujem o nadpriemerné fyzické výkony, kompetitivita, vývoj ľudských fyzických schopností a estetika pohybu, ktoré Kostaa zhmotňuje v umeleckých dielach od denníkových kresieb, cez maľbu, fotografiu, sochárske objekty a mäkké plastiky až po video, v komplexnom projekte Physical Project.
Druhým okruhom, kam patria aj maľby vystavené v stálej expozícií Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila, sú témy postavenia (dominantného) muža a (zlomenej) ženy v ich vzájomnom vzťahu.
Kostaa sa venuje skúmaniu pozície silného mužského jedinca, hlavy rodiny, zberateľa trofejí, či už tých loveckých alebo sociálnych. Ako predloha mu slúži ľudský samec, ktorý má väčšinu situácií svojho každodenného diania pod kontrolou a alibisticky sa odvoláva na konkrétne tradície, alebo zvyklosti, prípadne na animálne zákonitosti. Jeho ciele sú jasné a kontrolu si vydobíja sám, tlakom na svoje okolie, fyzickým alebo psychickým. (Viz. napr. 12 metrov dlhá panoramatická maľba z roku 2015 Óda na radosť).
V prezentovaných dielach svoju pozornosť Kostaa upriamuje vyslovene len na tzv. trofeje tohto samca. Žena, ako častá obeť mačistických komplexov a konania sa stáva dobrou až po eliminácii odporu a následnej rezignácii. Submisívna žena je dobrá trofej.

Kompozície nahých ženských tiel Kostaa maľuje surovým, rýchlym štýlom. Používa priemyselné farby a lepidlá, ktoré kupuje v kutilských obchodoch s prevažne mužskou klientelou. Maľuje rýchlo, bez retušovania nedostatkov, bez živého modelu, podľa fotografickej predlohy v spolupráci s manželkou. Proces prípravného fotografovania v submisívnych a rezignovaných polohách vníma Kostaa ako katalyzátor súkromného dialógu, ktorý mu pomáha v téme zaujať pevnejšie stanoviská.
V samotných maľbách nie sú vždy v prvom pláne rozpoznateľné autorove zámery. Niekedy pôsobia maľby priam dekoratívne, akoby iba znázorňovali ležiacu ženskú postavu. Tento rozmer zdanlivej neškodnosti situácie je pre autora tiež dôležitý. Takisto signifikantná farebnosť je svojím spôsobom príjemná. Figúry sú však takmer vždy šedé, neutrálne, bez tváre, pripravené byť kýmkoľvek. Ako pozadie figurálnych výjavov sa objavuje tapeta – z Kostoovho rodinného archívu, ako odkaz na intimitu domáceho prostredia, v ktorom sa odohrávajú scény zvonku neviditeľné.

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Tomáš Rafa – “My body, my rules!”

Kurátorka: Diana Klepoch Majdáková
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie
Otvorenie výstavy: štvrtok 31. marca 2022 o 17.00 hod.
Trvanie výstavy: 1. 4. 2022 – 4. 6. 2022

Prezentácia diela Tomáša Rafu sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií III Satelit 2022.

Práca Tomáša Rafu je dlhodobo budovaná ako rozsiahly, prevažne videoartový projekt, v ktorom mapuje verejné prejavy nacionalizmu, pravicového extrémizmu, rasizmu, netolerancie, ako aj ich protipólov (pochodov za práva LGBTIQA+, žien či utečencov) v rôznych krajinách prevažne strednej Európy. Autor od roku 2009 dokumentuje stretnutia radikálnych a revolučných skupín, ale i protivládne a protiextrémistické demonštrácie, pochody a podporné akcie za práva menšín či konflikty antifašistov s prívržencami ultrapravicových hnutí. Počas svojej práce sa ocitá priamo v strede diania, či už ide o akcie na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku, Česku alebo v západnej Európe (Nemecko, Švajčiarsko). Monitoroval protestné akcie hnutia Occupy Wall Street v Spojených štátoch, ako aj zmenu režimu na Ukrajine (január – február 2014), zapájal sa aj do zaznamenávania neľudských podmienok utečencov na hraniciach Európy. Jeho práca sa postupne transformovala aj do dvoch ďalších projektov, série umeleckých workshopov v marginalizovanej rómskej komunite Prázdniny v osade alebo publicistickej webstránky na podporu kritického myslenia Postpravda.sk . Okrem toho realizuje angažované zásahy do verejného priestoru (napr. Športové múry, Česko-rómska vlajka atď.)

Výhodou takto rozsiahleho materiálu je možnosť vytvárania porovnaní a kontrastov, hľadania princípov konfrontačných momentov, ale aj príčin samotných konfliktov. Napriek tomu, že jeho práca prekračuje viaceré žánre pohybujúc sa od dokumentu až po video-art, je v nej badateľný silný dôraz na vizuálne kvality záberov. Kamera zachytáva subtílne detaily a nevedomé súvislosti. Po niekoľkých minútach sledovania Rafových videí je zrejmé, že nejde o klasický informačný časozber ani dokumentárny film vytvorený s vopred napísaným scenárom. Bez akýchkoľvek komentárov ostáva interpretačný kód otvorený a dopovedať ho má práve divák/diváčka. Napriek tomu, že podvedome zaujmeme stanovisko (a nesporne odčítame aj stanovisko autora), umelecká optika nečakane plasticky vykresľuje davové manipulačné mechanizmy, vlastné všetkým protestným akciám a tak si nedovolíme celkom podľahnúť emóciám a stratiť objektivitu.

Výstava “My body, my rules!” je výberom dokumentačných videí jednak z protestov za ženské reprodukčné práva v Poľsku a na Slovensku, ale aj ich protiváhy v podobe tzv. Pochodu za život na Slovensku. Ako je z videí zjavné, obidve strany sú si isté svojou morálnou prevahou a neváhajú k obhajobe svojich argumentov používať emócie či apely na svedomie a súcit. Kým však v iných podobných konfrontáciách (napr. neonacisti vs. civilní antifašisti) dokážeme odlíšiť agresora a obhajovateľa utláčaného podľa jednoduchých vizuálnych kódov (čierna farba, hnev, agresivita, vs. rôznorodosť, uhľadenosť, slušný prejav), tu sa naraz mení garde. Strana podporujúca ľudské práva prejavuje hnev, je miestami agresívna a identifikuje sa čiernou farbou, kým strana “anti-choice” volí jasné farby, pokojný protest a morálne posolstvo, s ktorým je ťažké sa intuitívne nezhodnúť (všetci sme predsa “za život”, “za deti”, či “za rodinu”). A hoci sa v jednotlivých prípadoch (čoho sme svedkami aj na Rafových videách) táto zámena demaskuje v podobe agresívneho prerušovania zhromaždení či prejavov protestujúcich žien, celkové ladenie videí naznačuje, prečo sú (hoci racionálne nepodložené a morálne neospravedlniteľné) snahy o obmedzovanie reprodukčných práv žien medzinárodne stále úspešné. Ľudia sa na otázke práv počiatočných štádií života nikdy nemôžu zhodnúť, nakoľko presvedčenie o nesmrteľnej duši vdýchnutej do počatého plodu je sprievodným javom náboženskej viery. Každá racionálna argumentácia je tu zbytočná. Dá sa ale brániť eskalácii nikam nevedúcemu, účelovo podporovanému konfliktu a rozkolu spoločnosti. Ak aj veríme, že “víťazstvo je naše” (cit. rečníčka z jedného z pro-choice protestov), treba sa zároveň pýtať, a to najmä predkladateľov protipotratových zákonov, či sú ženy prichádzajúce o život kvôli odopretiu ukončenia rizikového tehotenstva adekvátnou cenou za podobné ideologické “dobrodružstvá” (cit. Anton Chromik, hlavný iniciátor slovenského referenda “Za rodinu” z roku 2015). A tiež sa, obzvlášť v dnešnej dobe a v súvislosti s odhaleniami rôznych foriem a cieľov hybridnej vojny, ešte dôslednejšie pýtajme: qui bono?
Diana Klepoch Majdáková

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.