Anton Čierny – S láskavým dovolením mojho otca, 2014 – 2019

Prezentácia diela Juraja Bartusza sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií II – Satelit 2019.

Video Antona Čierneho definuje zameranie sa na súvislosti zviazané s príslušnou lokalitou. Cielený výber miesta mu otvára možnosť komunikovať nuansy osobnej (rodinnej) väzby s ním, no upriamením sa na jeho širšie súvislosti – historické, ale aj tie, ktoré charakterizujú jeho súčasné podoby, spodobuje spôsob, akým je možné pristúpiť k identifikácii sa s ním. Autor ako konštrukt vytvorenia videa používa akčnú formu – je performerom, no jeho prístup pri skúmaní lokality je skôr alternatívnym a viac introvertným ako angažovaným.
Osobnou rekognoskáciou v teréne autor znovu pripomína skutočnosti zviazané s dnes neexistujúcou s dedinou Laskár, no i širším okolím Hornej Nitry. Pokojná forma performancie a jej prírodná scenéria vytvára protipól voči negatívnym charakteristikám územia, ktoré sa na seba navrstvovali v priebehu histórie, no i tými, ktorými oplýva v súčasnosti. Ide o malý kúsok Slovenska, kde koexistuje trauma zo zdevastovaného územia, zahŕňajúca zatopený Laskár, s dnes už takmer neciteľným echom existencie miesta, v ktorom sa nachádzal tábor slúžiaci ako zberné miesto pre Židov, Nemcov po skončení II. svetovej vojny, nápravné zariadenie pre „neprispôsobivých“, prostitútky, „pétepákov“. Je to územie, kde je dodnes umelo vytváraná zamestnanosť dotovanou ťažbou nekvalitného uhlia, miesto, kde došlo v roku 2007 k devastačnému výbuchu vo Vojenskom opravárenskom podniku.
Mapovaním v teréne ako fyzickým aktom umelec odkazuje na identitu pochádzajúcu z najužšieho privátneho rámca – pohybom/pátraním v území, odkiaľ pochádza jeho otec a kde sám trávil detstvo. Ten je osobným (a autentickým) základom, od ktorého sa odvíja širšie chápanie tohto pojmu – ako identity určovanej historickými a spoločenskými súvislosťami konkrétneho priestoru, z ktorého jedinec pochádza. Upozorňuje tiež na to, že dôležitým aspektom identifikácie je aj uvedomovanie si jeho pamäte, jej prijatie alebo prípadne – relativizovanie. V súvislosti so špecifikami lokality, kde performanciu uskutočnil, takisto kladie dôraz na to, že obraz miesta a jeho históriu formujú aj vyššie politické či ekonomické ciele. Spoločenstvo, ktoré ho obýva a užíva a identifikuje sa s ním, má na ich ovplyvnenie častokrát len minimálny dosah, ale v mnohých prípadoch pociťuje ich trvalé následky.

Anton Čierny (narodený v roku 1963 v Bojniciach) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Juraj Bartusz). V 90. rokoch vytváral najmä inštalácie, mnohé z nich pre konkrétny priestor. Ťažiskovou je procesuálna in-situ realizácia pre trnavskú synagógu (Svitanie, 1996). Od nového milénia sa v tvorbe orientuje najmä na vytváranie videí a videoinštalácií, ktorými reflektuje problematiku verejného priestoru – jeho históriu a príslušné spoločenské a historické súvislosti. Pedagogicky pôsobí na VŠVU na Katedre intermédií, kde vedie Ateliér priestorových komunikácií +.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.

Peter Rónai – autoReverse, 1997

Prezentácia diela Juraja Bartusza sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií II – Satelit 2019.

 Videoanimácia autoReverse je časozberným charakterom obdobou projektu KUNSTvHALE, prítomného v expozícii Prvé múzeum intermédií II. Zhmotňuje činnosť, ktorá sa týka nás všetkých: vytváranie pamäťových stôp zachytávajúcich proces našej existencie, akými nesporne fotografie, dokumentujúce jednotlivé etapy života, sú. Dielo je komprimovanou video verziou portrétu autora, dokumentujúceho jeho podobizeň od detstva až do momentu, keď dielo vytvoril – sú akoby zhustenou podobou albumu. Pri realizácii použil techniku morfingu – umožňujúcu plynulé prelínanie jedného obrazu do druhého, ktorou transformoval sériu analógových, následne zdigitalizovaných fotografií. Výsledkom je dielo hybridnej povahy – postfotografia, ktorá sa ako médium viaže predovšetkým s výtvarným programom umelcov smerovaným k skúmaniu identity, resp. telesnosti. V čase vytvorenia diela bolo technické zázemie pre realizáciu morfingu v našich podmienkach pomerne nedostupné – to, čo dnes prirodzene dokáže PC grafický program, bolo vtedy vytvárané oveľa komplikovanejším spôsobom – jednotlivo fotografiou po fotografii. Používanie morfingu na manipulovanie zobrazenia svojej podobizne je jedným z výrazných atribútov tvorby Petra Rónaia. Odráža neustále prebiehajúci seba-výskum – ako autorského subjektu, a je viditeľnou líniou permanentne plynúcou jeho tvorbou. Videoanimáciu autoReverse, zloženú zo štyridsiatich portrétov, po prvý raz predstavil ako súčasť rovnomennej videoinštalácie na samostatnej výstave Videoantológia v roku 1997 práve v Považskej galérii umenia v Žiline. I v prípade tohto diela je možné odčítať typické prvky sebairónie a odstupu, akými výtvarník nazerá na pozíciu seba ako tvorcu umenia. Videoanimácia autoReverse je pomyselným pendantom k dielu KUNSTvHALE – sérii menších obrazov/dokumentov, ktoré zachytávajú prienik jeho umeleckej činnosti do histórie umenia. Dielo Petra Rónaia je vystavené v rámci rozšírenej prezentácie umelcov z expozície Prvé múzeum intermédií II Medzi informáciou a pamäťou – Satelit 2019.

Videotvorba Petra Rónai je v sfére slovenského videoumenia ťažiskovou, autor už od konca 80. rokov vytvára videoinštalácie, videá, videodokumenty, postfotografie a ďalšie formy mediálneho umenia. V rokoch 1990-93 pôsobil (s J. Kollerom) v skupine Nová vážnosť, ich spoločné realizácie smerovali k snahe o totálne umenie ako prekonania tradicionalizmu svojho prostredia – v viacerých prípadoch sú P. Rónaiom dokumentované videom. Vystavoval na dôležitých prehliadkach videoumenia doma i v zahraničí, najmä Video-vidím-ich sehe (1994, Žilina, Bratislava, Thun), Nature in motion/Příroda v pohybu (1994, Praha), aktuálne sú jeho diela súčasťou prehliadok konceptuálneho a postkonceptuálneho umenia, z posledných: Story of (Post)conceptual Art in Slovakia (2019), Ludwig Museum, Budapešť. Pedagogicky pôsobil na viacerých školách, momentálne vedie Ateliér grafiky a experimentálnej tvorby na Katedre výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Žije v Bratislave.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.