Ivana Šáteková – Neznesiteľná ťažkosť bytia

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: utorok 22. novembra 2022 o 17 h
Trvanie výstavy: 23. 11. 2022 – 28. 2. 2023

Satelitom dočasne rozširujúcim stálu expo­zíciu Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila, ktorá je venovaná tematike rodu, je výstava Ivany Šátekovej.

Na súčasnej slovenskej scéne patrí Ivana k výrazným osobnostiam. Vo svojich dielach prináša ostrú kritiku a iróniu. Priamočiare vyjadrenie kritického názoru na stav spoločnosti nebýva obvyklou stratégiou výtvarných umelcov, takisto humor je na slovenskej výtvarnej scéne pomerne ojedinelým prvkom.
Ivana Šáteková sa dlhodobo zaoberá skúmaním našej národnej mentality, bez pátosu pomenúva to, o čom si myslí, že je našim národným folklórom. Aktuálnejšími než legendárna pohostinnosť, zbožnosť či skromnosť sa javia alkoholiz­mus, malosť, či frustrácia. Za uplynuté roky sa autorka postupne posunula od komentovania k aktivizmu – svojimi dielami v súčasnosti názorovo aj materiálne podporuje LGBTI+ komunitu.

Vo svojich aktuálnych dielach sa venuje úlohe a postaveniu ženy; nepracuje však s vnútornou intimitou, ale príznačne spra­cováva spoločenské témy. Vo vizuálnom jazyku folklóru, s použitím techniky vyší­vania na staré autentické obrusy a utierky, ponúka výtvarné reflexie nerovnosti medzi mužom a ženou.

Vystavený vyšívaný obrus s názvom Woman at work je „zdobený“ výjavmi zo života ženy. Ide o scény ženskej práce – kopanie na poli, zarezanie sliepky či ťahanie opitého muža z krčmy. K týmto „tradičným“ ženským činnostiam Ivana pridáva aj scény z 21. sto­ročia, napr. žena sediaca na fit lopte, pra­cujúca na notebooku; a tiež činnosti, ktoré bežne patria k prácam typicky vnímaným ako „mužské“ – kosenie, rezanie motorvou pílou, vŕtanie, a pod. Vymenovávaním ženských povinností v domácnosti aj mimo nej, Ivana Šáteková prispieva do expozície Nežná sila, kde sa viackrát objavuje tema­tizovanie stereotypne vnímaného mužsko-ženského sveta a rodovo rozdelené úlohy. Autorka tiež otvára tému ženskej neplatenej práce a jej hodnoty v porovnaní s ľahko vyjadriteťnou hodnotou práce v zamestnaní – výškou platu. Levitujúci stôl s obrusom je možné obchádzať stále dokola, čo evokuje stupňujúcu sa rýchlosť v neko­nečnom kolotoči každodennosti: vyprevadiť deti do školy, zavesiť bielizeň, navariť, porý­ľovať, stiahnuť zajaca z kože, umyť záchod, doniesť vodu… a tak stále dokola.

V dielach Naše, Neznesiteľná tažkosť bytia a Opekačka je žena objektom, podriadená vyššie postaveným jedincom či inštitú­ ciám. Vo všetkých zobrazených situáciách, aj v tých zo súčasného prostredia, je zobra­ zovaná žena oblečená vždy v ľudovom kroji. Tento kontrast môže byť chápaný ako meta­ fora postavenia ženy, ktoré sa za posledné stáročia vo svojej hlbokej podstate nezme­nilo. V našom patriarchálnom svete žena naďalej zostáva tým „slabším pohlavím“, menejcenným človekom.

Ivana Šáteková (*1984) je absolventka VŠVU v Bratislave. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award, a v roku 2014 jej bola udelená Cena Nadácie Tatra banky. Je členkou kresliarskeho tria Dzivea, spo­ lupracuje na časopisoch Bublina a Príbehy 20. storočia. Vo svojej tvorbe používa maľbu a kresbu inšpirovanú komiksom, no pracuje aj s inými médiami (výšivka, objekt, interaktívna inštalácia). Často prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, na základe čoho komentuje hlboko zakorenené paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.

Jan Kostaa – Trofeje

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie
Otvorenie výstavy: štvrtok 25. augusta 2022 o 17.00 hod.
Trvanie výstavy: 26. 8. 2022 – 15. 10. 2022

Výstava Trofeje je Satelitom Prvého múzea intermédií III. Nežná sila. Jan Kostaa, ako mužský autor, dočasne dopĺňa stálu expozíciu venovanú tematike rodu, v ktorej sú prezentované diela 8 autoriek a 1 autora zo zbierky intermédií Považskej galérie umenia v Žiline.

Tvorba Jana Kostuu by sa dala rozdeliť do dvoch silných tematických okruhov. Oba ich spája záujem o figúru, viac či menej čitateľný odkaz na fyzické utrpenie, a skúmanie ľudskej / mužskej potreby súťažiť, víťaziť, dobývať a ovládnuť.
Jedným okruhom je záujem o nadpriemerné fyzické výkony, kompetitivita, vývoj ľudských fyzických schopností a estetika pohybu, ktoré Kostaa zhmotňuje v umeleckých dielach od denníkových kresieb, cez maľbu, fotografiu, sochárske objekty a mäkké plastiky až po video, v komplexnom projekte Physical Project.
Druhým okruhom, kam patria aj maľby vystavené v stálej expozícií Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila, sú témy postavenia (dominantného) muža a (zlomenej) ženy v ich vzájomnom vzťahu.
Kostaa sa venuje skúmaniu pozície silného mužského jedinca, hlavy rodiny, zberateľa trofejí, či už tých loveckých alebo sociálnych. Ako predloha mu slúži ľudský samec, ktorý má väčšinu situácií svojho každodenného diania pod kontrolou a alibisticky sa odvoláva na konkrétne tradície, alebo zvyklosti, prípadne na animálne zákonitosti. Jeho ciele sú jasné a kontrolu si vydobíja sám, tlakom na svoje okolie, fyzickým alebo psychickým. (Viz. napr. 12 metrov dlhá panoramatická maľba z roku 2015 Óda na radosť).
V prezentovaných dielach svoju pozornosť Kostaa upriamuje vyslovene len na tzv. trofeje tohto samca. Žena, ako častá obeť mačistických komplexov a konania sa stáva dobrou až po eliminácii odporu a následnej rezignácii. Submisívna žena je dobrá trofej.

Kompozície nahých ženských tiel Kostaa maľuje surovým, rýchlym štýlom. Používa priemyselné farby a lepidlá, ktoré kupuje v kutilských obchodoch s prevažne mužskou klientelou. Maľuje rýchlo, bez retušovania nedostatkov, bez živého modelu, podľa fotografickej predlohy v spolupráci s manželkou. Proces prípravného fotografovania v submisívnych a rezignovaných polohách vníma Kostaa ako katalyzátor súkromného dialógu, ktorý mu pomáha v téme zaujať pevnejšie stanoviská.
V samotných maľbách nie sú vždy v prvom pláne rozpoznateľné autorove zámery. Niekedy pôsobia maľby priam dekoratívne, akoby iba znázorňovali ležiacu ženskú postavu. Tento rozmer zdanlivej neškodnosti situácie je pre autora tiež dôležitý. Takisto signifikantná farebnosť je svojím spôsobom príjemná. Figúry sú však takmer vždy šedé, neutrálne, bez tváre, pripravené byť kýmkoľvek. Ako pozadie figurálnych výjavov sa objavuje tapeta – z Kostoovho rodinného archívu, ako odkaz na intimitu domáceho prostredia, v ktorom sa odohrávajú scény zvonku neviditeľné.

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Tomáš Rafa – “My body, my rules!”

Kurátorka: Diana Klepoch Majdáková
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie
Otvorenie výstavy: štvrtok 31. marca 2022 o 17.00 hod.
Trvanie výstavy: 1. 4. 2022 – 4. 6. 2022

Prezentácia diela Tomáša Rafu sa uskutočňuje v rámci sprievodného projektu expozície intermediálneho a mediálneho umenia Prvé múzeum intermédií III Satelit 2022.

Práca Tomáša Rafu je dlhodobo budovaná ako rozsiahly, prevažne videoartový projekt, v ktorom mapuje verejné prejavy nacionalizmu, pravicového extrémizmu, rasizmu, netolerancie, ako aj ich protipólov (pochodov za práva LGBTIQA+, žien či utečencov) v rôznych krajinách prevažne strednej Európy. Autor od roku 2009 dokumentuje stretnutia radikálnych a revolučných skupín, ale i protivládne a protiextrémistické demonštrácie, pochody a podporné akcie za práva menšín či konflikty antifašistov s prívržencami ultrapravicových hnutí. Počas svojej práce sa ocitá priamo v strede diania, či už ide o akcie na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku, Česku alebo v západnej Európe (Nemecko, Švajčiarsko). Monitoroval protestné akcie hnutia Occupy Wall Street v Spojených štátoch, ako aj zmenu režimu na Ukrajine (január – február 2014), zapájal sa aj do zaznamenávania neľudských podmienok utečencov na hraniciach Európy. Jeho práca sa postupne transformovala aj do dvoch ďalších projektov, série umeleckých workshopov v marginalizovanej rómskej komunite Prázdniny v osade alebo publicistickej webstránky na podporu kritického myslenia Postpravda.sk . Okrem toho realizuje angažované zásahy do verejného priestoru (napr. Športové múry, Česko-rómska vlajka atď.)

Výhodou takto rozsiahleho materiálu je možnosť vytvárania porovnaní a kontrastov, hľadania princípov konfrontačných momentov, ale aj príčin samotných konfliktov. Napriek tomu, že jeho práca prekračuje viaceré žánre pohybujúc sa od dokumentu až po video-art, je v nej badateľný silný dôraz na vizuálne kvality záberov. Kamera zachytáva subtílne detaily a nevedomé súvislosti. Po niekoľkých minútach sledovania Rafových videí je zrejmé, že nejde o klasický informačný časozber ani dokumentárny film vytvorený s vopred napísaným scenárom. Bez akýchkoľvek komentárov ostáva interpretačný kód otvorený a dopovedať ho má práve divák/diváčka. Napriek tomu, že podvedome zaujmeme stanovisko (a nesporne odčítame aj stanovisko autora), umelecká optika nečakane plasticky vykresľuje davové manipulačné mechanizmy, vlastné všetkým protestným akciám a tak si nedovolíme celkom podľahnúť emóciám a stratiť objektivitu.

Výstava “My body, my rules!” je výberom dokumentačných videí jednak z protestov za ženské reprodukčné práva v Poľsku a na Slovensku, ale aj ich protiváhy v podobe tzv. Pochodu za život na Slovensku. Ako je z videí zjavné, obidve strany sú si isté svojou morálnou prevahou a neváhajú k obhajobe svojich argumentov používať emócie či apely na svedomie a súcit. Kým však v iných podobných konfrontáciách (napr. neonacisti vs. civilní antifašisti) dokážeme odlíšiť agresora a obhajovateľa utláčaného podľa jednoduchých vizuálnych kódov (čierna farba, hnev, agresivita, vs. rôznorodosť, uhľadenosť, slušný prejav), tu sa naraz mení garde. Strana podporujúca ľudské práva prejavuje hnev, je miestami agresívna a identifikuje sa čiernou farbou, kým strana “anti-choice” volí jasné farby, pokojný protest a morálne posolstvo, s ktorým je ťažké sa intuitívne nezhodnúť (všetci sme predsa “za život”, “za deti”, či “za rodinu”). A hoci sa v jednotlivých prípadoch (čoho sme svedkami aj na Rafových videách) táto zámena demaskuje v podobe agresívneho prerušovania zhromaždení či prejavov protestujúcich žien, celkové ladenie videí naznačuje, prečo sú (hoci racionálne nepodložené a morálne neospravedlniteľné) snahy o obmedzovanie reprodukčných práv žien medzinárodne stále úspešné. Ľudia sa na otázke práv počiatočných štádií života nikdy nemôžu zhodnúť, nakoľko presvedčenie o nesmrteľnej duši vdýchnutej do počatého plodu je sprievodným javom náboženskej viery. Každá racionálna argumentácia je tu zbytočná. Dá sa ale brániť eskalácii nikam nevedúcemu, účelovo podporovanému konfliktu a rozkolu spoločnosti. Ak aj veríme, že “víťazstvo je naše” (cit. rečníčka z jedného z pro-choice protestov), treba sa zároveň pýtať, a to najmä predkladateľov protipotratových zákonov, či sú ženy prichádzajúce o život kvôli odopretiu ukončenia rizikového tehotenstva adekvátnou cenou za podobné ideologické “dobrodružstvá” (cit. Anton Chromik, hlavný iniciátor slovenského referenda “Za rodinu” z roku 2015). A tiež sa, obzvlášť v dnešnej dobe a v súvislosti s odhaleniami rôznych foriem a cieľov hybridnej vojny, ešte dôslednejšie pýtajme: qui bono?
Diana Klepoch Majdáková

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.