Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 14. november 2024 o 17 h
Trvanie výstavy: 15. 11. 2024 – 1. 3. 2025

“Príbeh muža, ktorý so svojou pohovkou zrástol, rezignujúc na ideál aktívneho atletického alfa samca;
muža, ktorého fyzická smrť je ešte ďaleko, ale tá mentálna už nastala.”
Miro Trubač

Gauč a muž splynuli v jedno. Prenikavý tón jasne symbolizuje koniec. Akoby mäkká plastika – šedý gauč v reálnej veľkosti, ktorý pohltil neatraktívne mužské telo. Inštalácia Padlý hrdina svojim názvom navádza na čítanie diela. Prezrádza, že autor sa zo svojej pozície v mužskom svete zamýšľa nad tým, čo dnes znamená byť mužom. Premýšľa o hrdinoch, mužských vzoroch a autoritách, ktoré – ako sám priznáva – podvedome vyhľadáva, pravdepodobne z dôvodu priskorej straty vlastného otca. Otvára tým mnoho tém: Aký by mal muž byť, čo sa od neho očakáva, ako sa v skutočnosti cíti, prečo vlastne potrebujeme vzor, či ku komu vzhliadať, keď sa rozplynie stereotypná predstava mýtického hrdinu.

Mužský svet či maskulínna problematika je v slovenskom súčasnom umení pomerne vzácna téma. Miro Trubač svoje diela nerealizuje na základe všeobecného spoločenského diskurzu (i keď jeho tvorba často navádza k zovšeobecňovaniu); vychádza z absolútne konkrétnych situácií, z prostredia blízkych ľudí či rodinných príslušníkov. Ako zdroj inšpirácie v tomto prípade uvádza vlastného starého otca, ktorý rezignoval na aktívny život a zúžil svoj životný priestor na obývačku s televízorom a gaučom. Zaujímavá je preto aj línia spolupráce; model musel vystúpiť zo svojej postavy (pre ktorú bol paradoxne ako model vybratý), a aktívne spolupracovať – plastika je totiž reálnym odtlačkom jeho tela. Starý muž, ktorý väčšinu svojho času rezignovane leží na gauči, sa na podnet vlastného vnuka „zdvihol“ a zapojil, aby mohlo vzniknúť dielo hovoriace príbeh o pasivite, páde hrdinstva a kríze mužstva.

Dielo Veľká pohovka (2009) v novej verzii inštalácie, je formálnou alúziou na renesančné Venuše, nádherné symboly ženskosti, ktoré – ladne poukladané na pohovkách – ponúkajú svoje telo svetu na obdiv. Tu však ide o mužskú verziu 21. storočia. Divák sa dostáva do pozície akéhosi neželaného hosťa uprostred intímnej situácie, ktorú je možno interpretovať viacerými spôsobmi. Mne osobne vyskakuje citát národného buditeľa 19. storočia Jána Francisciho (samozrejme úplne mimo svoj historický kontext):

(…) ja som sa nie na to
narodil, aby som prehlivel jak blato
na mieste, na ktoré osud ma posadil
v hnilobe pol, abo i celé stoletia.

Kristína Hermanová

Miro Trubač (1986), vyštudoval na VŠVU v Bratislave na Katedre socha, objekt, inštalácia (prof. P. Kovačovský), doktorandské štúdium ukončil pod vedením doc. Jána Hoffstädtera. Od roku 2011 pracuje ako výtvarný pedagóg na ZUŠ v Trnave, od roku 2023 aj vo funkcii riaditeľa. V roku 2017 sa stal laureátom medzinárodnej ceny T.I.N.A. prize. V tom istom roku bol súčasťou výstavy Personal Structures open borders ako sprievodného podujatia v rámci 57. Bienále umenia v Benátkach. Pripravil viacero samostatných a skupinových výstav doma aj v zahraničí (2024 – The Search for Utopia, Culture Lab LIC, New York). Venuje sa prevažne komornej figurálnej plastike so zameraním na mužský svet a jeho maskulínne problémy. V súčasnosti je reprezentovaný A Pick Gallery v Turíne. Žije a tvorí v Trnave.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie: 27. 8. 2024 o 17 h
Trvanie: 27. 8. 2024 – 9. 11. 2024

Výstava mladej autorky Zuzany Kužmovej dočasne doplní stálu expozíciu PMI III. Nežná sila, ktorá prezentuje tvorbu slovenského autorstva, zaoberajúceho sa rodovými rozdielmi, stereotypmi, a (ne)rovnosťou.

Projekt Nosnica je prezentáciou variabilnej inštalácie závesných objektov a troch malieb. Spoločnou têmou – ako naznačuje názov – je vnimanie ženskej úlohy v spoloč nosti. Autorka sleduje a poukazuje na stále pretrvávajúci predpoklad naplnenia životnej roly ženy v materstve.
Znázornenie objektov imitujúcich škrupinky v dámskej pančuške je akousi metaforou nebezpečne zjednodušenej ženy – plodné vajíčka v príťažlivom obale. Premyslene použité materiály zapadajú do stereotypu ženského sveta – niečo jemné a krehké, typicky ženské. Polopriesvitné kokóny visia jeden vedla druhého, takmer rovnaké, bez rozdielu či vlastnej individuality. Bez hlavy a rúk, estetizujúce a zároveň funkčné. Takéto prvé čítanie diela vzápätí dobieha druhý, vnímavejší pohľad. Škrupinky sú porozbíjané, a napriek tomu, že je ich v zásobnom „vrecúšku“ dosť, ani z jedného sa nikdy nič nevyliahne. Tento kontrast medzi predpokladom a realitou je zobrazením osobnej vôle človeka – v tomto prípade ženy – a snahu o jej popieranie. S ňou sa stretávame nielen v súkromným vzťahoch, ale cyklicky aj vo verejnom živote a v politike, ktorá tému reprodukčných práv často a opätovne využíva, aby rozbúrila vody a rozdelila spoločnosť. Inštaláciu dopĺňajú maľby, ktoré veľmi priamočiarym spôsobom opäť prezentujú vzťah autorky k spoločenskému vnímaniu postavenia ženy. Brutálny obraz ženy ako nosnice, pre ktorú by malo byť samozrejmosťou obetovať sa bez rečí pre budúcu generáciu. Projekt Nosnica (v odlišnej verzi) bol prvýkrát prezentovaný v galérií výklad v Trnave v roku 2022.

Zuzana Kužmová (1988) vyštudovala na Pedagogickej fakulte UMB V Banskej Bystrici a Pedagogichej fakulte UK v Bratislave, na Katedre výtvarnej výchovy (magistershé štúdium ukončila v roku 2014). Dlhodobo sa venuje rodovým otázkam, zaostrené má na vnímanie ženskej identity a jej postavenia v spoločnosti či v intímnych vztahoch. Vystavovala na niekolkých kolektívnych výstavách, svoju tvorbu prezentovala takisto v samostatných výstavných pro jektoch – napr. Medzi intimitou a telom (Galéria X, Bratislava, 2014): Ako keby ani nebola (Tvorivô Gallery and atelier, Bratislava, 2016); Čas – Obeta, (Galéria Výklad, Trnava, 2017); Nosnica (Galéria Výklad, Trnava, 2022); Zistila som, že som už stará (A7 Gallery, B. Bystrica, 2022); atď. Žije a tvorí v Bratislave.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 7. marca o 17 h
Trvanie výstavy: 8. 3. 2024 – 27. 7. 2024

Prezentovaná výstava je výberom zo série fotografií s názvom Adamove jablká. Dorota Holubová sa pri nej zamerala na zobrazenie mužského tela, urobila tak cez štúdiové fotografie aktov.
Výber konkrétnych fotografovaných modelov je rôznorodý; princípom bolo prijatie obrazu mužského tela bez idealizácie, bez ohľadu na spoločenské očakávania, ako by malo telo vyzerať. Z tohto pohľadu sa jedná o vyzdvihnutie myšlienky body positivity – prijatí vlastného tela bez predsudkov pochádzajúcich z okolia.
Adamove jablká však za touto prvou vrstvou skrývajú ďalšiu tému. Mužské akty sú menšinovým, pre niekoho možno novým či vyrušujúcim žánrom. Séria tak poukazuje na veľmi silný rodový stereotyp, ktorý sa opakuje v dejinách umenia aj dejinách fotografie. V rámci neho sme zvyknutí vídať v galériách a múzeách odhalené ženské telo uložené na mäkkej posteli či diváne, z ktorého sa stala estetická záležitosť. Prevzatím tohto postupu a jeho aplikáciou na mužské telo vznikli fotografie mužov v polohách a pózach často typických pre ženský akt.

Výstava je ďalším pokračovaním sprievodného programu Satelit, ktorý prezentuje diela umelcov a umelkýň – predovšetkým mladšej generácie. Výber diel korešponduje s témami a zameraním expozície PMI III Nežná sila venovanej problematike rodu.

Dorota Holubová je portrétna a dokumentárna fotografka z Bratislavy, absolventka FF UK v Bratislave a ITF FPF na Slezkej univerzite v Opave (ČR). Bola niekoľkokrát ocenená na Slovak Press Photo v kategórií portrét, každodenný život, a svet umenia, v roku 2023 získala hlavnú cenu GRAND PRIX Slovak Press Photo. Od roku 2016 sa každoročne zúčastňuje na viacerých kolektívnych aj samostatných výstavách. Je autorkou fotoknihy Neskrývaná láska, prezentujúcej fotografie z rovnomennej výstavy z roku 2020. Vo svojej voľnej tvorbe sa zameriava na ženy, LGBT komunitu, a zákulisie umeleckého sveta.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 24. august 2023 o 17 h
Trvanie výstavy: 24. 8. 2023  –  27.  1. 2024

Kostrbaté slovo, ktoré sa láme v ústach. Ťažké ostré studené písmená, ktoré treba k sebe opatrne uložiť.
KREHKOSŤ

Dielom výstavy Krehkosť je variabilná inštalácia Fragile vznikajúca v rôznych verziách od roku 2012. Vtedy, ešte ako študent VŠVU, sa Kristián Németh začal zaujímať o tému krehkosti a o materiál s touto témou súvisiaci – krištáľ. Od mamy, blízkych a známych získal krištáľové objekty – poháre, vázy a karafy, z ktorých začal budovať architektonické zostavy. Pôvodnou inšpiráciou mu bola úvaha o krehkosti ľudského života.

Dielo Fragile od svojho vzniku prešlo viacerými výstavami (napr. výstava Fragile, At home Gallery, Šamorín (2015), výstava Crack, Youth Gallery, Nitra (2017), výstava No Balance, Schemnitz Gallery, Banská Štiavnica (2019), a iné). Vzhľadom k ďalšej Kristiánovej tvorbe, ktorá sa zameriava na všeobecné celospoločenské témy – hoci niekedy cez životné skúsenosti konkrétnych ľudí – sa aj dielo Fragile ocitlo v rôznych kontextoch. Otvorenosť rôznym interpretáciám si dielo ponecháva vďaka veľmi vyčistenej forme, a silnej metaforickosti a symbolike. Kristián Németh vytvoril pomník krehkosti, (ako ho vo svojom kurátorskom texte z roku 2015 nazval Ľuboš Lehotský), úplný práve vo svojom paradoxe.

V kontexte stálej expozície PGU Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila môžeme dielo nazerať optikou rodovej (ne)rovnováhy. Na rozdiel od väčšiny diel v expozícií, ktoré sa k téme rodovej rovnosti a stereotypov vyjadrujú konkrétne, priamočiaro, surovo až agresívne, dielo Kristiána Németha stojí ako tichý monument, veľkolepý a zraniteľný zároveň. Rovnako, ako vytvorenie tohto diela, aj hľadanie balansu stojí veľa námahy a vyžaduje trpezlivosť.

Inštalácia Fragile pozostáva z krištáľových predmetov, ktoré nie sú nijako zaistené. Držia spolu len vďaka gravitácii. Rovnováha, ktorá vznikla rukou autora, je evidentne veľmi krehká a nestála. Sledujúc tento vzácny moment, ktoréhokoniec sa nedá predpovedať, núti človeka zatajiť dych a uvedomiť si, že harmónia (vo vzťahoch, v spolužití, v živote) nie je konečný stav.

Kristián Németh (1983, Dunajská Streda) Študoval na Katedre intermédií v Ateliéri IN Ilony Németh, kde dokončil doktorandské štúdium v Ateliéri vvv pod vedením Martina Piačeka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2015 bol víťazom hlavnej ceny ESSL Art Award, o rok neskôr sa stal finalistom talianskej ceny Art Laguna, v roku 2020 bol jedným z finalistov Ceny Oskára Čepana a v roku 2022 sa stal laureátom ceny Nadácie Novum. Samostatne vystavoval v inštitúciách ako Artivist Lab, Praha (2022), Station Gallery, Bratislava (2022), Fait Gallery Preview, Brno (2021), At Home Gallery, Šamorín (2021, 2019, 2017, 2015), Schemnitz Gallery, Banská Štiavnica (2019), Nitrianska galéria (2017), Šopa Gallery, Košice (2017), Hot Dock Gallery, Bratislava (2016) či SODA Gallery, Bratislava (2010) a bol súčasťou skupinových výstav v galériách Kunsthalle Bratislava, Mauve, Viedeň, SODA Gallery, Bratislava, Galéria Jána Koniarka, NTK Praha, Essl Museum, Klosternueburg, Museum of Moscow, SNG, Bratislava či Contemporary Art Center of Thessaloniki.
Dlhodobo sa venuje témam súvisiacim s telesnosťou, identitou a intimitou vo vzťahu k mocenským štruktúram. Tvorí fotografie, objekty, inštalácie a režírované performancie s minimalistickou, ale pôsobivou až scénografickou estetikou. Žije a pracuje v Bruseli.

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: piatok 10. marca 2023 o 17 h
Trvanie výstavy: 11. 3. 2023 – 22. 7. 2023

Satelitom dočasne rozširujúcim stálu expo­zíciu Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila, ktorá je venovaná tematike rodu, je výstava Martiny Chudej.

Inštalácia Prespanka Martiny Chudej je vyrovnaním sa s osobnou skúsenosťou s tehotenstvom. Zmiešané pocity, zodpovednosť, blízkosť a intimita, spojenie, meniace sa fyzické telo, rastúci strach. Martina v inštalácii pracuje so staršími materiálmi, ktoré recykluje. Nevyberá si ich kvôli estetickým kvalitám, ale kvôli odkazom z minulosti, ktoré v sebe nesú – pre jej dielo je podstatný práve ich predchádzajúci život. Posteľ a textílie zo starých páperových perín a vankúšov nesú stopy prítomnosti tiel – na plátnach sa objavujú škvrny a fľaky od rôznych sekrétov ľudského tela. Tieto „mapy“, dokonale fungujúce ako symbol a obraz sám osebe, sú podkladom pre maľby fragmentov ľudského tela, meniaceho sa a zraniteľného. Malieb je deväť; majú kruhový formát a ich rozmer z obrazu na obraz rastie, čím autorka jasne rámcuje nosnú tému diela – tehotenstvo.

Inštalácia Prespanka je vo viacerých smeroch atypickým vybočením z tvorby Martiny Chudej. Po formálnej stránke, kde sa väčšina jej diel radí do oblasti umenia mediálneho a intermediálneho charakteru – s použitím najnovších technológií, cez videá, performance až po inštalácie s hyperrealistickými sochárskymi objektmi – sa obracia ku klasickej maľbe, i keď na neklasický podklad. Akoby vyrovnanie sa so zážitkom, ktorý okrem duše poznačí aj fyzické telo, vyžadovalo jemnejší, osobnejší a rukodielny prístup. Častá orientácia autorky na celospoločenské témy, ktoré v dielach často komentuje feministicky orientovaným, kritickým až podvratným tónom, v inštalácií Prespanka ustupuje osobnej téme.
V kontexte expozície Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila otvára ďalšie otázky spojené s tematikou rodu a ukazuje možnosti, ako sa umenie môže dotýkať čisto ženskej traumatizujúcej témy, akou je „neúspešné“ tehotenstvo.

Martina Chudá (1990) vyštudovala odevný dizajn na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, Animáciu výtvarného umenia na Pedagogickej fakulte TRUNI v Trnave, a Učiteľstvo výtvarného umenia na UK v Bratislave. Vystavovala na viacerých kolektívnych výstavách (napr. Pamäť textilu, Galéria UMELKA, Bratislava, (2015); Textile Art of Today, Bratislava, Poprad, Bielsko-Biala, Györ, Uherské Hradište (2015 – 2017); Podoby slobody, NG Nitra (2019); a i.); na výstavách ako súčasť umeleckej dvojice s Petrom Lančaričom (Amateri.art , Galéria Výklad, Trnava (2017); Kým nás ___ nerozdelí, NG – Galéria mladých, Nitra (2018)); či na samostatných výstavách (Kamufláž, Galéria Výklad, Trnava (2016); Beautyfixion, Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica (2022) , Databody, A7 Gallery, Banská Bystrica (2022), a i.). Od roku 2015 je členkou Slovenskej výtvarnej únie / združenia textilných výtvarníkov TXT, od roku 2018 je súčasťou organizačného tímu nezávislej Galérie Výklad na pešej zóne v Trnave. Žije a tvorí v Trnave.

Ivana Šáteková – Neznesiteľná ťažkosť bytia

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: utorok 22. novembra 2022 o 17 h
Trvanie výstavy: 23. 11. 2022 – 28. 2. 2023

Satelitom dočasne rozširujúcim stálu expo­zíciu Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila, ktorá je venovaná tematike rodu, je výstava Ivany Šátekovej.

Na súčasnej slovenskej scéne patrí Ivana k výrazným osobnostiam. Vo svojich dielach prináša ostrú kritiku a iróniu. Priamočiare vyjadrenie kritického názoru na stav spoločnosti nebýva obvyklou stratégiou výtvarných umelcov, takisto humor je na slovenskej výtvarnej scéne pomerne ojedinelým prvkom.
Ivana Šáteková sa dlhodobo zaoberá skúmaním našej národnej mentality, bez pátosu pomenúva to, o čom si myslí, že je našim národným folklórom. Aktuálnejšími než legendárna pohostinnosť, zbožnosť či skromnosť sa javia alkoholiz­mus, malosť, či frustrácia. Za uplynuté roky sa autorka postupne posunula od komentovania k aktivizmu – svojimi dielami v súčasnosti názorovo aj materiálne podporuje LGBTI+ komunitu.

Vo svojich aktuálnych dielach sa venuje úlohe a postaveniu ženy; nepracuje však s vnútornou intimitou, ale príznačne spra­cováva spoločenské témy. Vo vizuálnom jazyku folklóru, s použitím techniky vyší­vania na staré autentické obrusy a utierky, ponúka výtvarné reflexie nerovnosti medzi mužom a ženou.

Vystavený vyšívaný obrus s názvom Woman at work je „zdobený“ výjavmi zo života ženy. Ide o scény ženskej práce – kopanie na poli, zarezanie sliepky či ťahanie opitého muža z krčmy. K týmto „tradičným“ ženským činnostiam Ivana pridáva aj scény z 21. sto­ročia, napr. žena sediaca na fit lopte, pra­cujúca na notebooku; a tiež činnosti, ktoré bežne patria k prácam typicky vnímaným ako „mužské“ – kosenie, rezanie motorvou pílou, vŕtanie, a pod. Vymenovávaním ženských povinností v domácnosti aj mimo nej, Ivana Šáteková prispieva do expozície Nežná sila, kde sa viackrát objavuje tema­tizovanie stereotypne vnímaného mužsko-ženského sveta a rodovo rozdelené úlohy. Autorka tiež otvára tému ženskej neplatenej práce a jej hodnoty v porovnaní s ľahko vyjadriteťnou hodnotou práce v zamestnaní – výškou platu. Levitujúci stôl s obrusom je možné obchádzať stále dokola, čo evokuje stupňujúcu sa rýchlosť v neko­nečnom kolotoči každodennosti: vyprevadiť deti do školy, zavesiť bielizeň, navariť, porý­ľovať, stiahnuť zajaca z kože, umyť záchod, doniesť vodu… a tak stále dokola.

V dielach Naše, Neznesiteľná tažkosť bytia a Opekačka je žena objektom, podriadená vyššie postaveným jedincom či inštitú­ ciám. Vo všetkých zobrazených situáciách, aj v tých zo súčasného prostredia, je zobra­ zovaná žena oblečená vždy v ľudovom kroji. Tento kontrast môže byť chápaný ako meta­ fora postavenia ženy, ktoré sa za posledné stáročia vo svojej hlbokej podstate nezme­nilo. V našom patriarchálnom svete žena naďalej zostáva tým „slabším pohlavím“, menejcenným človekom.

Ivana Šáteková (*1984) je absolventka VŠVU v Bratislave. V roku 2013 sa stala finalistkou Essl Art Award, a v roku 2014 jej bola udelená Cena Nadácie Tatra banky. Je členkou kresliarskeho tria Dzivea, spo­ lupracuje na časopisoch Bublina a Príbehy 20. storočia. Vo svojej tvorbe používa maľbu a kresbu inšpirovanú komiksom, no pracuje aj s inými médiami (výšivka, objekt, interaktívna inštalácia). Často prepája históriu, folklór a ľudové tradície so súčasným svetom, na základe čoho komentuje hlboko zakorenené paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti. Žije a tvorí v Bratislave.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.

Jan Kostaa – Trofeje

Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, prízemie
Otvorenie výstavy: štvrtok 25. augusta 2022 o 17.00 hod.
Trvanie výstavy: 26. 8. 2022 – 15. 10. 2022

Výstava Trofeje je Satelitom Prvého múzea intermédií III. Nežná sila. Jan Kostaa, ako mužský autor, dočasne dopĺňa stálu expozíciu venovanú tematike rodu, v ktorej sú prezentované diela 8 autoriek a 1 autora zo zbierky intermédií Považskej galérie umenia v Žiline.

Tvorba Jana Kostuu by sa dala rozdeliť do dvoch silných tematických okruhov. Oba ich spája záujem o figúru, viac či menej čitateľný odkaz na fyzické utrpenie, a skúmanie ľudskej / mužskej potreby súťažiť, víťaziť, dobývať a ovládnuť.
Jedným okruhom je záujem o nadpriemerné fyzické výkony, kompetitivita, vývoj ľudských fyzických schopností a estetika pohybu, ktoré Kostaa zhmotňuje v umeleckých dielach od denníkových kresieb, cez maľbu, fotografiu, sochárske objekty a mäkké plastiky až po video, v komplexnom projekte Physical Project.
Druhým okruhom, kam patria aj maľby vystavené v stálej expozícií Prvé múzeum intermédií III. Nežná sila, sú témy postavenia (dominantného) muža a (zlomenej) ženy v ich vzájomnom vzťahu.
Kostaa sa venuje skúmaniu pozície silného mužského jedinca, hlavy rodiny, zberateľa trofejí, či už tých loveckých alebo sociálnych. Ako predloha mu slúži ľudský samec, ktorý má väčšinu situácií svojho každodenného diania pod kontrolou a alibisticky sa odvoláva na konkrétne tradície, alebo zvyklosti, prípadne na animálne zákonitosti. Jeho ciele sú jasné a kontrolu si vydobíja sám, tlakom na svoje okolie, fyzickým alebo psychickým. (Viz. napr. 12 metrov dlhá panoramatická maľba z roku 2015 Óda na radosť).
V prezentovaných dielach svoju pozornosť Kostaa upriamuje vyslovene len na tzv. trofeje tohto samca. Žena, ako častá obeť mačistických komplexov a konania sa stáva dobrou až po eliminácii odporu a následnej rezignácii. Submisívna žena je dobrá trofej.

Kompozície nahých ženských tiel Kostaa maľuje surovým, rýchlym štýlom. Používa priemyselné farby a lepidlá, ktoré kupuje v kutilských obchodoch s prevažne mužskou klientelou. Maľuje rýchlo, bez retušovania nedostatkov, bez živého modelu, podľa fotografickej predlohy v spolupráci s manželkou. Proces prípravného fotografovania v submisívnych a rezignovaných polohách vníma Kostaa ako katalyzátor súkromného dialógu, ktorý mu pomáha v téme zaujať pevnejšie stanoviská.
V samotných maľbách nie sú vždy v prvom pláne rozpoznateľné autorove zámery. Niekedy pôsobia maľby priam dekoratívne, akoby iba znázorňovali ležiacu ženskú postavu. Tento rozmer zdanlivej neškodnosti situácie je pre autora tiež dôležitý. Takisto signifikantná farebnosť je svojím spôsobom príjemná. Figúry sú však takmer vždy šedé, neutrálne, bez tváre, pripravené byť kýmkoľvek. Ako pozadie figurálnych výjavov sa objavuje tapeta – z Kostoovho rodinného archívu, ako odkaz na intimitu domáceho prostredia, v ktorom sa odohrávajú scény zvonku neviditeľné.

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.