Projekt upozorňuje nielen na súvislosti zbierania diel, ale aj na zabezpečovanie tejto činnosti. Uskutočňuje sa takmer výlučne z mimorozpočtových zdrojov, no pritom práve inštalácie a videoinštalácie sú finančne najnáročnejšími dielami ^[1]. Ak sa výška finančných prostriedkov presahujúca sumu 100 000 €, vynaložená na nákupy intermédií a mediálneho umenia v období 2017 – 2021, zdá byť vysokým číslom, treba si uvedomiť, že bola „rozložená“ na päť rokov a len v jednej časti zo zbierkových fondov, ktoré má galéria rozširovať.

Zdôrazniť treba tiež architektúru, nevyhnutnú pri tomto type výstavy a špecifikách priestoru (malá plocha). Spolu s dizajnom expozície vytvára tzv. komunikačné rozhranie medzi divákom a dielom. Jej prvkami je aj adjustáž diel (sokle či plexisklové boxy na mieru diel), avšak sa nosnou časťou sa stal zamatový záves v pudrovej a telovej farbe. Okrem toho, že „zmäkčil“ ostré kontúry priestoru typu white cube, je dôležitým interiérovým prvkom v intencii témy expozície – najmä v jej ambivalencii kódovanej názvom Nežná (ženská) sila.

Diela v expozícii spája problematika rodu a rodové otázky, reflektované formami mediálneho umenia a intermédií od polovice 90. rokov a ťažiskovo z nultých rokov. Vzhľadom na počet diel nie je prehľadom umenia postfeminizmu, feminizmu a rodového umenia po roku 1990 ^[2]. Naopak – diela v nej sú ich vzorkami a sú prezentované tak, aby sa odkryli aj širšie súvislosti: prítomné v čase ich vzniku, tiež pozícia diela v tvorbe autorky/autora, no i v rámci spomínaných tendencií. Diela sa venujú nejednoznačnostiam v ponímaní a vnímaní (ženského) rodu, dotýkajú sa prežívajúcich rodových stereotypov – tzv. „delenia rolí pohlaví“ a ich problematických súvislostí. Z nich vychádza názov expozície, nastavený ako protirečenie, a je tematickým zastrešením diel. Odkazuje na slovné spojenie „slabšie pohlavie“, používané (aj) ako ironizovanie fyzického i mentálneho „vybavenia“ žien, a zdôrazňuje nenápadnú odolnosť i vytrvalosť v spojení protikladov nehy a sily ako „sily vychádzajúcej z krehkosti/ženy“, či už ide o reálny fakt alebo klišé. Je aj odvolávkou na obsahy pojmov ako „woman power“ či „girl power“, ktoré sa v našom umení objavili po roku 1989. Diela v kolekcii sú referenciami o intimite, súkromí a rôznymi formami výpovedí o telesnosti. Jazyk autoriek a autora prechádza od introvertného vyjadrenia, ironického nadhľadu či sarkazmu, až po radikálne expresívne sfarbenie. V 90. rokoch sa na Slovensku výrazne rozšíril počet autoriek reflektujúcich na schematické vnímanie a zobrazovanie žien vo vizuálnej kultúre (predovšetkým v reklame). Kritika tohto schematizmu bola nesporne dôležitou, no skôr univerzálnou témou, a tak podobne univerzálne vyznieval aj jazyk a tvaroslovie diel, najmä v prípade mladej generácie umelkýň ^[3]. Naopak – v nultých rokoch došlo v kategórii feminizmu a postfeminizmu k prieniku osobných tém, otvoreniu súkromia umelkyne a definovaniu konkrétnejšieho adresáta, – i tento faktor expozícia demonštruje ^[4]. Oproti 90. rokom je v nasledovných dekádach výrazne viditeľný i prvok tzv. „selfpositioningu“ – definovania pozície: ako autorky-matky / partnerky ^[5], v rozšírenom ponímaní aj ako súčasti štruktúr výtvarnej a umeleckej komunity, ktorú komentujú z pozície ženy ^[6].

Expozícia Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila je pokračovaním línie výstav, konaných v Považskej galérii umenia v Žiline, ktoré sa feminizmom, postfeminizmom a rodovým umením v slovenskom výtvarnom umení po roku 1990 zaoberali – najmä Paradigma žena ^[7] a (in)time. I keď nie cielene, expozíciu Nežná sila s výstavou (in)time spája prítomnosť mužského protipólu ^[8]. Na začiatku ako (zdanlivý) protiklad, daný opačným pohlavím (na oboch výstavách okrem autorov vystavovali výlučne ženy) je v oboch prípadoch možné chápať aj ako formu „skúšky správnosti“, ktorý aspekt rodu a rodového nazerania na skutočnosť opätovne potvrdil.

Vážení návštevníci, dovoľujeme si Vás upozorniť, že expozícia Prvé múzeum intermédií III – Nežná sila nemusí byť vhodná pre citlivejšie a maloleté osoby.

^[1] Prehľad finančných prostriedkov na získanie diel do zbierky intermeédií a mediálneho umenia (1991 – 2015): Prvé múzeum intermédií I – II (2012 – 2019), katalóg k expozícii, s. 76. V 90. rokoch (1990 – 1997) boli diela intermédií a mediálneho umenia získavané z vlastného rozpočtu PGU v Žiline, dôležitý menšinový segment tvorili dary. V rokoch 2006 – 2015 pokrývala PGU nákupy prostredníctvom grantového programu Akvizície Ministerstva kultúry SR a od roku 2016 – cez dotácie z Fondu na podporu umenia, Objem získaných finančných prostriedkov od roku 2017: 95125 €, použitých na nákup 22 diel do zbierky intermédií a mediálneho umenia, z vlastných prostriedkov boli po roku 2017 kúpené dve diela v sume 5300 €.
^[2] Rod definuje kultúrne prostredie, sociálne vzťahy a interakcie, je teda komplexnejšou sociálnou a kultúrnou konštrukciou, a nie je možné ho určovať iba na základe rozdielnych pohlavných znakov.
^[3] Výnimkou v zmysle preukázateľnej autenticity jazyka sú videoinštalácie a inštalácie z 90. rokov od J. Želibskej a maľby V. Rónaiovej.
^[4] Ide o posun označený ako radikálne súkromie. Viac: Gregor, R.: Autenticita, tradícia a postnárodná situácia. In: Sikorová-Putišová, M. (ed.): Nulté roky. Žilina : Považská galéria umenia, 2011, s. 123. Z vybraných diel tento model prezentujú diela L. Dobičákovej a G. Binderovej.
^[5] Video G. Binderovej referuje jej pozícii a tvorbe v tzv. inštitucionalizovanom zväzku, aspekte, ktorý nazývame manželské umenie, s E. Binderom boli na začiatku nultých rokov spoluautormi viacerých diel s témou partnerstva. Viac: Klodová, L: Autenticky žitý stereotyp – opomíjený fenomén manželského umění. In: Umělec 2005/1.
^[6] Napríklad v dielach V. Rónaiovej a dvojice A. M. Chişe a L. Tkáčovej.
^[7] Výstava bola súčasťou trilógie: Fyzický / Mentálny (1995), Paradigma žena (1996), Medzi mužom a ženou (1997) v koncepcii K. Rusnákovej. Zastrešoval ich rodový atribút a výstavy predstavovali mužský, ženský a konfrontujúco žensko-mužský pohľad. Na Paradigme žena vystavovali: J. Želibská, I. Németh, P. Nováková-Ondreičková, D. Lehocká. Viac: Rusnáková, K.: Paradigma žena. Žilina : Považská galéria umenia, 1996, s. 5.–13.
^[8] Dielo L. Čarného v aktuálnej expozícii a dielo V. Havrillu – 10 minút (1985) na výstave (in)time, kurátorkou L. Stachovou interpretované ako kontrapunkt – mužský pohľad na lajtmotív výstavy, ktorým bola intimita a prezradenie tajomstva. Vystavujúce autorky: J. Bodnárová, P. F. Čierna, A. Daučíková – C. Della Giustina, E. Filová, A. M. Chişa, E. Masaryková, E. Pätoprstá, Ľ. Sajkalová, E. Vargová. Viac: Stachová, L.: (in)time. In: Mazúr, M. (ed.): Považská galéria umenia 2001, Žilina : Považská galéria umenia, 2001, nestránkované. Moravčík, M.: Herstory. In: dart – revue súčasného umenia, 3-4/2001, s. 61-63.