Dorota Sadovská (*1973)
Zvliekanie z kože, 2003
video, farba, zvuk, 73´
zo zbierky v správe Považskej galérie umenia v Žiline
získané nákupom od autorky v roku 2017
Dorota Sadovská (*1973) sa venovala maľbe už v 90. rokoch, v období, keď tvár slovenského výtvarného umenia viac charakterizovalo preferovanie mediálnych a intermediálnych foriem umenia – i v mladej nastupujúcej generácii, ku ktorej ona, ako v tom čase výlučná maliarka, patrila. V tom čase i v nasledujúcej dekáde do tvorby vniesla prvky, ktoré sa postupne stali jej licenciou – realisticky stvárnenú figúru, odkazy na atribúty svätých vo figurálnej maľbe, tiež práca s perspektívou figúry, neskoršie aj narábanie s odevom ako procesuálnou kategóriou. Z hľadiska prekračovania hraníc médií boli špecifickými jej priestorové obrazové inštalácie, v ktorých sa držala vlastného maliarskeho programu, no súčasne sa dajú vnímať aj ako reakcia na priestorový kód umenia 90. rokov.
Osobitou črtou v jej tvorbe je rozpracovanie problematiky korporality/telesnosti. V sérii fotografií s týmto názvom zámerne deformovala atribúty ženskosti – prsia tlakom ruky, kde výsledok narúšal predstavu o kráse ženského tela (ako zaužívaného mýtu a tiež pŕs ako symbolu sexuality). Tušená performatívnosť na pozadí vytvárania fotografického záberu odkazovala na telo ako na haptický materiál, nie teda primárne ako na kategóriu pre maliarske stvárnenie figúry.
Napriek všeobecnému záujmu o jej maliarsku tvorbu zo strany zberateľov a galérií a dominancii v jej tvorbe najmä v jej prvých fázach, je však Dorota Sadovská aj autorkou niekoľkých videí, ktoré navzdory pomerne malému počtu, výrazne obohatili register slovenského videoumenia po roku 2000.
Jedným z nich je Zvliekanie z kože, kde podobne pracuje s hmotou tela. Video je v skutočnosti digitálnym obrazom vo forme veľkoplošnej projekcie, len postupne a veľmi nebadane sa meniacim v plynutí času. Minimálne badateľný pohyb nahých poprepletaných mužských a ženských tiel, kde na prvý pohľad nie je vidieť, ktoré je aké, je sprevádzaný emotívne ladenou skladbou hudobníka Martina Burlasa. V kontexte jej tvorby je jedným z najvýraznejších diel umelkyne zobrazujúcich sexualitu a telesnosť takto otvoreným spôsobom. Maliarska trajektória umelkyne, siahnutie po fotografii a nakoniec i uvedený príklad mediálneho typu diela, veľa napovedá o autorkinom chápaní komplexu figurálneho diela i v súvislosti s médiom – výtvarná teoretička Katarína Rusnáková v tejto súvislosti spomína proces transformácie obrazu – od maľby k videu a digitálnym médiám, ako príklad tzv. remediácie, kde nové médiá pretvárajú tie predchádzajúce (analógové).
Video – môžeme hovoriť aj o video obraze, bolo súčasťou výberu pre výstavy venovaných umeniu prvej dekády nového milénia: Nulté roky/Zero Years/Zeró Évek/Nuller Jahre (Dom umenia Bratislava, 2011, MODEM Debrecen, 2012, Fries Museum Berlin, 2013).
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka PMI III Nežná sila a riaditeľka Považskej galérie umenia v Žiline
Získanie diela z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Nákup diela bol financovaný s príspevkom Žilinského samosprávneho kraja.
