Stano Masár (*1971)
Zblúdilé umenie, 2009
objekt, vozík, drevené debny, kolieska, motor, 100 x 70 x 100 cm
získané kúpou od autora v roku 2013 (z dotácie Ministerstva kultúry SR)
Kategória umenia, ktorého témou je umenie samotné, je viditeľne prítomná už niekoľko desaťročí a dotýka sa nielen problematiky jeho „rozplývania sa“ v každodennosti, ale aj ťažko uchopiteľného fenoménu: čo umenie vôbec činí umením. Pre Stana Masára sú v tejto línii umenia dôležité aj úvahy o mechanizmoch jeho fungovania, o jeho inštitucionálnom zázemí. I tu je čitateľný autorov typický rukopis: použitie parafrázy, vizuálnej metafory i dôraz na banalitu. Bázami pre autorove inštalácie sa tak stávajú prvky, ktoré by sme a priori za umenie nepokladali, no pri prezentácii diela sú dôležitým činiteľom, napr. prezentuje „unavenú“ zosunutú stenu výstavnej miestnosti či vystavuje model prázdneho priestoru galérie.
Kinetický vozík, naložený dielami zabalenými v debnách, bezprizorne „blúdiaci“ po výstavnej miestnosti je pascou pre diváka, ktorý môže očakávať najmä typickú formu diela v typickej galerijnej adjustácii – s čím sa dá (pomerne) bezprácne stotožniť, že ide o umenie. A práve toto očakávanie autor „znefunkčňuje“: vozík nie je nič viac len vozíkom, má obsah, ktorý je (možno) pripravený na prezentáciu. V ponímaní autora je však dielom, ktoré funguje v systéme akoby vychýlenom zo svojej osi a s inými pravidlami.
