Kurátorka: Kristína Hermanová
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na prízemí
Otvorenie výstavy: štvrtok 14. november 2024 o 17 h
Trvanie výstavy: 15. 11. 2024 – 1. 3. 2025
“Príbeh muža, ktorý so svojou pohovkou zrástol, rezignujúc na ideál aktívneho atletického alfa samca;
muža, ktorého fyzická smrť je ešte ďaleko, ale tá mentálna už nastala.”
Miro Trubač
Gauč a muž splynuli v jedno. Prenikavý tón jasne symbolizuje koniec. Akoby mäkká plastika – šedý gauč v reálnej veľkosti, ktorý pohltil neatraktívne mužské telo. Inštalácia Padlý hrdina svojim názvom navádza na čítanie diela. Prezrádza, že autor sa zo svojej pozície v mužskom svete zamýšľa nad tým, čo dnes znamená byť mužom. Premýšľa o hrdinoch, mužských vzoroch a autoritách, ktoré – ako sám priznáva – podvedome vyhľadáva, pravdepodobne z dôvodu priskorej straty vlastného otca. Otvára tým mnoho tém: Aký by mal muž byť, čo sa od neho očakáva, ako sa v skutočnosti cíti, prečo vlastne potrebujeme vzor, či ku komu vzhliadať, keď sa rozplynie stereotypná predstava mýtického hrdinu.
Mužský svet či maskulínna problematika je v slovenskom súčasnom umení pomerne vzácna téma. Miro Trubač svoje diela nerealizuje na základe všeobecného spoločenského diskurzu (i keď jeho tvorba často navádza k zovšeobecňovaniu); vychádza z absolútne konkrétnych situácií, z prostredia blízkych ľudí či rodinných príslušníkov. Ako zdroj inšpirácie v tomto prípade uvádza vlastného starého otca, ktorý rezignoval na aktívny život a zúžil svoj životný priestor na obývačku s televízorom a gaučom. Zaujímavá je preto aj línia spolupráce; model musel vystúpiť zo svojej postavy (pre ktorú bol paradoxne ako model vybratý), a aktívne spolupracovať – plastika je totiž reálnym odtlačkom jeho tela. Starý muž, ktorý väčšinu svojho času rezignovane leží na gauči, sa na podnet vlastného vnuka „zdvihol“ a zapojil, aby mohlo vzniknúť dielo hovoriace príbeh o pasivite, páde hrdinstva a kríze mužstva.
Dielo Veľká pohovka (2009) v novej verzii inštalácie, je formálnou alúziou na renesančné Venuše, nádherné symboly ženskosti, ktoré – ladne poukladané na pohovkách – ponúkajú svoje telo svetu na obdiv. Tu však ide o mužskú verziu 21. storočia. Divák sa dostáva do pozície akéhosi neželaného hosťa uprostred intímnej situácie, ktorú je možno interpretovať viacerými spôsobmi. Mne osobne vyskakuje citát národného buditeľa 19. storočia Jána Francisciho (samozrejme úplne mimo svoj historický kontext):
(…) ja som sa nie na to
narodil, aby som prehlivel jak blato
na mieste, na ktoré osud ma posadil
v hnilobe pol, abo i celé stoletia.
Kristína Hermanová
Miro Trubač (1986), vyštudoval na VŠVU v Bratislave na Katedre socha, objekt, inštalácia (prof. P. Kovačovský), doktorandské štúdium ukončil pod vedením doc. Jána Hoffstädtera. Od roku 2011 pracuje ako výtvarný pedagóg na ZUŠ v Trnave, od roku 2023 aj vo funkcii riaditeľa. V roku 2017 sa stal laureátom medzinárodnej ceny T.I.N.A. prize. V tom istom roku bol súčasťou výstavy Personal Structures open borders ako sprievodného podujatia v rámci 57. Bienále umenia v Benátkach. Pripravil viacero samostatných a skupinových výstav doma aj v zahraničí (2024 – The Search for Utopia, Culture Lab LIC, New York). Venuje sa prevažne komornej figurálnej plastike so zameraním na mužský svet a jeho maskulínne problémy. V súčasnosti je reprezentovaný A Pick Gallery v Turíne. Žije a tvorí v Trnave.
