Jana Želibská (* 1941)
Jej pohľad na neho, 1996
videoinštalácia, video, 4´ 55´´, zvuk, farba,
3 drevené poličky 39 x 28 cm, 3 sklenené akváriá 30 x 20 x 30 cm, 4 guľky z moduritu ružovej farby, sprchovacia hadica, 3 bodové lampy s červenými žiarovkami, veľkoplošná projekcia
zo zbierky v správe Považskej galérie umenia v Žiline
získané nákupom od autorky v roku 2019
Jana Želibská vytvorila videoinštaláciu pre výstavu Paradigma žena (1996, PGU v Žiline) – jej získanie do zbierkového fondu galérie (v roku 2019) a umiestnenie do expozície je fakticky návratom videoinštalácie na svoju domovskú pôdu. Výstava bola súčasťou trilógie konanej v rokoch 1995 – 1997 v PGU v Žiline (Fyzický/Mentálny, Paradigma žena, Medzi mužom a ženou), kurátorských projektov riaditeľky Kataríny Rusnákovej. Konali sa v novo zrekonštruovanom, na vtedajšie možnosti regionálnych galérií ojedinelom, výstavnom priestore s parametrami tzv. bielej kocky (neutrálne biele miestnosti bez vystupujúcich architektonických prvkov so sivou betónovou podlahou). Cieľom výstavy bolo špecifikovať v tom čase čoraz viac viditeľnejšiu tendenciu postfeministického umenia prostredníctvom diel realizovaných na základe libreta predloženého kurátorkou.
Konštruktom videoinštalácie Jej pohľad na neho je podvratná reakcia výtvarníčky na fenomén gaze – mužského upreného pohľadu na ženu ako na predmet telesnej túžby, čiže na povestné „čumenie/zízanie“, ale okrem tohto rodového stereotypu tiež na prvok voyeurizmu, ktorý sa s mužským pohľadom na ženské telo zvykne spájať. K jeho dekonštrukcii, laicky povedané – k jeho obráteniu naruby, autorka dospela tak, že v tomto prípade bola ona tou, čo zamierila svoj (Jej) pohľad na neho – na sprchujúceho sa muža – vo videu premietanom v projekcii. K dekonštrukcii – prepísaniu tejto schémy, prispievajú zábery na detaily kúpeľne: kvapkajúci vodovodný kohútik, hadica ku sprche, guľky, ale aj zvuková stopa videa (erotická pieseň Serge Gainsbourga), ktorými autorka význam diela posúva až k psychoanalytickým súvislostiam. Komponenty z videa sú ako hmotné artefakty „konzervované“ v trojici sklenených akvárií. Komplex videoinštalácie je autonómnym prostredím, vystavaným z viacerých zložiek. Videom, zvukom, spolu s nainštalovanými objektami/akváriami vzniká situácia, v ktorej je telo muža nemateriálne, odhmotnené mediálnym obrazom, a naopak – zdôraznené sú komponenty z videa ako hmotné predmety. Videoinštalácia je tiež prvým dielom prezentovanom v slovenskom galerijnom prostredí, kde bola použitá veľkoplošná videoprojekcia.
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka PMI III Nežná sila a riaditeľka Považskej galérie umenia v Žiline
Získanie diela z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Nákup diela bol financovaný s príspevkom Žilinského samosprávneho kraja.
