Emöke Vargová (*1965)
Sedíš mi na mozgu, 2001
intermédiá, objekt, výška 67 cm, Ø 107 cm
zo zbierky v správe Považskej galérie umenia v Žiline
získané nákupom od autorky v roku 2010
To, že autorka vstúpila na scénu okolo polovice 90. rokov, je len základný identifikátor jej tvorby, ktorý ju radí medzi autorky – ženy, ktoré posunuli dovtedy latentnú, v našich podmienkach umenia pred rokom 1989 tiež problematicky vnímanú, kategóriu feministického umenia do nových aktualizovaných súradníc. Bolo to obdobie, keď aj v slovenskom výtvarnom umení silnela tendencia postfeministického umenia, ktoré je považované za jedno z vývojových štádií feminizmu – také, ktoré odmieta ich radikálny jazyk a kladie dôraz na rodový diskurz v umení. Podobne, ako v prípade jej generačných súputničiek, aj tvorba E. Vargovej narába s touto kategóriou analytickým a v jej prípade určite aj ironickým spôsobom.
Pre diela Emöke Vargovej je typická esenciálna feminita – ženskosť. Rozhodne je zakódovaná vo výbere materiálov, z ktorých autorka realizovala objekty a inštalácie. Ide o mäkké, nesochárske a transparentné materiály (najmä vosk, textil, plast, papier), no tiež sa jej tvorbe koncom 90. a začiatkom nultých rokov (medzi ktoré patrí aj dielo z expozície PMI III) objavilo uvažovanie nad funkcionalitou vecí a hranicou medzi umením a funkčnosťou – i preto realizovala viacero objektov/nábytkov, ktoré niesli výrazný prvok personifikácie – napr. séria nábytkov „obliekaných“ do šiat. Z tohto obdobia tiež pochádza objekt Medúza (2000), predstavený v šamorínskej synagóge At Home Gallery – šlo o nadrozmerný „luster“ pozošívaný z množstva podprseniek, „vznášajúci“ sa v modro osvetlenom priestore – v prvom význame ako odkaz na ženy, ktoré v synagóge mohli byť prítomné len v tzv. hornej galérii. V tom období sa u autorky stal viditeľný seba-referenčný prístup, uvažovanie nad (ne)možnosťou vzniku univerzálneho jedinca, v ktorom by spolu existovali zručnosti tradične chápané ako ženské a mužské. Prisvojením si tých, ktoré patria „silnejšiemu pohlaviu“ vytvorila inštalácie Lagerfeld (2001) v rámci výstavy (in)time v PGU v Žiline, kde rôzne drobné predmety spájajúce sa s majstrovaním (drôtiky, plechové súčiastky, kliešte a ďalšie náradie) vložila v geometrickej kompozícii do omietky steny alebo inštaláciu Padla! (2003), kde v stene nechala (provokatívne) zavŕtanú vŕtačku po jej opísaní časti ciferníka hodín.
Objekt/taburet Sedíš mi na mozgu zaujme precíznym čalúnnickým spracovaním – opäť sa k slovu dostáva úvaha nad funkcionalitou umenia, no i „ženská“ snaha vylepšovať a estetizovať účelnosť. Výrok „sedíš mi na mozgu“ môžeme dešifrovať ako fragment z pomyselného súboja pohlaví – stret svetov muža a ženy s typickými kódmi myslenia, pre ktorý býva charakteristická aj miera predpokladaného vzájomného (ne)pochopenia. Objekt vznikol pre výstavu New connection (2001) v NG v Prahe, kde vystavovali víťazi ceny TONAL (dnes Cena Oskára Čepana) a jej českého ekvivalentu Ceny Jindřicha Chalupeckého.
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka PMI III Nežná sila a riaditeľka Považskej galérie umenia v Žiline
Získanie diela z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Nákup diela bol financovaný s príspevkom Žilinského samosprávneho kraja.
