Anetta Mona Chişa (*1975) a Lucia Tkáčová (*1977)
10 tipov pre východoeurópske ženy, 2006
pero na papieri, 5 ks á 21 x 29,7 cm
zo zbierky v správe Považskej galérie umenia v Žiline
získané kúpou od autoriek v roku 2010
Dvojica umelkýň – ako uvádza historička umenia srbského pôvodu Bojana Pejić, pred viac než dvadsiatimi rokmi založila „politiku priateľstva“, prostredníctvom ktorého realizovali kooperatívnu tvorbu. V súčasnosti, po odkrytí mnohých jej vrstiev a spôsobov uvažovania autoriek, je zrejmé, že to, čo ju charakterizuje a sceľuje, je rezistencia voči „postpolitickému a postfeministickému svetu, vyjadrenie feministického skepticizmu, odhaľovanie v hĺbke pôsobiacej kapitalistickej moci a spochybňovanie jej účinkov na umeleckú tvorbu a spoločnosť, ako ju poznáme“ (B. Pejić).
Na začiatku nultých rokov bola ich spoločná tvorba vnímaná ako pokračovanie v línii umenia venovaného rodovej problematike, no už vtedy sa stalo viditeľné vymedzovanie sa voči nej, keďže autorky viacerými dielami dekonštruovali kategórie postfeministického a feministického umenia – čo vyjadrili aj organizovaním kurátorskej výstavy (v prenesenom význame bola vlastne ich dielom) The room of their own (2003), ktorá tento postoj nastavila na dlhší čas. Ich umenie, vzťah k nemu a tiež aj cestu k prieniku (ich) umenia do hlbšie akceptovaných štruktúr, nielen na slovenskej, ale aj medzinárodnej výtvarnej scéne, je nutné vnímať aj v súvislosti s ich pozíciou výtvarníčok pochádzajúcich z bývalého Ostblocku. A práve prieniku mimo domovských súradníc (čo nemusí platiť a priori len pre výtvarníčky) sa autorky na čas venovali: skúmaním fungovania inštitúcie umenia a siete prítomných vzťahov okolo nej. Súčasťou tohto programu je aj séria videí Dialektiky podrobenia (DiaIectics of subjection # 2 a # 4) z rokov 2005 a 2006, kde v ľahkých „babských“ konverzáciách posudzujú kurátorov a dôležitých svetových politikov len na základe telesných vlastností a príťažlivosti – atakujú tak moc a vplyv vlastnými (ženskými) zbraňami.
Seba-relativizujúcim prístupom, protirečením, nadhľadom nad situáciou, no spochybňovaním dôležitej prehliadky umenia, a tým aj mechanizmov a procesov, ktoré sa s ňou spájajú, bola účasť dvojice na Bienále v Benátkach (2011). Na priečelí Rumunského pavilónu umiestnili rukou napísaný text 80:20, pričom tento pomer vyjadroval 20 % ich dôvodov, prečo nebyť na Bienále (rozpísaných v niekoľkých bodoch) a podobne rozpísaných 80 % dôvodov, prečo sa na ňom nachádzať.
Miera uplatnenia sa, vybudovanie si svojej pozície (a kariéry) je aj lajtmotívom diela 10 tipov východoeurópske ženy. Autorky subverzívnym spôsobom komentujú problematiku imigrantských minorít, ktoré sa snažia pracovať a (pre)žiť v západnej Európe. Projekt vychádza z cynickej úvahy nad fungovaním sveta na západe, v ktorom sa dá veľa dosiahnuť cez osobné vzťahy. Prispôsobené piatim východoeurópskym (postsocialistickým) kontextom a jazykom (slovensky, česky, poľsky, rumunsky a maďarsky), prezentované bez anglického prekladu, tipy pozostávajú z vymenovania rôznych možných strategických „ťahov“ – myslených samozrejme s dávkou patričnej irónie, na ktoré sa ženy z východných a stredných krajín Európy môžu sústrediť – v snahe preraziť v západnom svete.
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka PMI III Nežná sila a riaditeľka Považskej galérie umenia v Žiline
Získanie diela z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Nákup diela bol financovaný s príspevkom Žilinského samosprávneho kraja.
