Veronika Rónaiová (*1951)
Malé túžby, 2018, nájdené umelecké dielo Juliána Filu – Malé túžby, 1966
objekt/asambláž, 68 x 78 x 12 cm
zo zbierky Považskej galérie umenia v Žiline
získané nákupom od autorky v roku 2019
Dielo Malé túžby (2018/1966) autorka autorsky upravila vložením reprodukcie vlastného obrazu a úpravou jeho niektorých častí, napr. umiestnením čiernej pásky cez oči dievčaťa – ide o jej fotografiu z detstva. Asambláž predstavila na výstave Dedičstvo (PGU Žilina, 2018). Nosnou líniou výstavy bola osobná i umelecká komunikácia so svojimi rodičmi – umelcami Juliánom Filom a Máriou Filovou. https://www.pgu.sk/vystavy/veronika-ronaiova-dedicstvo/
Jej vstupy do diel otca, pop-artového a hyperrealistického maliara Juliána Fila (1921 – 2007), čiže spoločná prítomnosť dvoch autorských rukopisov v ploche plátna, v prípade tohto diela v hmote asambláže, sú – metaforicky povedané – dialógom prebiehajúcim medzi nimi, tiež odvolaním na minulé, avšak bez možnosti vstupu Juliána Fila do nich. Na pozadí tohto radikálneho prieniku do autonómneho umeleckého vyjadrenia (ako môžu na prvý pohľad pôsobiť), môžeme však okrem gesta privlastnenia si umeleckého diela po príbuznom, rozvinúť úvahu o znejasnení kontúr autorstva: k signatúre Juliána Fila umelkyňa pridala svoju. Ďalej o pevnej viere autorky v opodstatnenosť tohto gesta: premaľby či vlastné výtvarné vstupy do jeho diel sú pre ňu možnosťou ako pokračovať s otcom v komunikácii i v konfrontácii ich umeleckých názorov. No tiež sú spodobením vzťahu: otec – dcéra, umelec – umelkyňa, ktorý ona – z rodovej perspektívy – takto vyjadruje.
Línia umenia a výtvarnej kritiky, ktorá sa venovala aspektom feminizmu a postfeminizmu a v našom prostredí sa stala viac viditeľnou až po roku 1990, odkryla význam tvorby autorky aj z tohto uhla pohľadu: forma nie radikálnych, naopak intímnych, no predovšetkým súdržných princípov feministického umenia je v tvorbe Veroniky Rónaiovej prítomná prakticky neustále: v hyperrealistických obrazoch, vytváraných technikou airbrushu, realizovaných od polovice 70. rokov bola ústredným motívom žena – najmä jej pozícia v jednotke rodiny, alebo širšej sociálnej štruktúre, v novom miléniu sa pre autorku stal dôležitý prvok tzv. „self-positioningu“, v ktorom definuje svoju autorskú pozíciu aj v širšom ponímaní – vo výtvarnej a umeleckej sfére.
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka PMI III Nežná sila a riaditeľka Považskej galérie umenia v Žiline
Získanie diela z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Nákup diela bol financovaný s príspevkom Žilinského samosprávneho kraja.
